Kým mnohí fotografi nadšene hovoria o sile fotografie priniesť zmenu, Alexandra Surkova to zažila na vlastnej koži. Jej vášňou je fotografovanie rysa iberského – druhu divokej mačky, ktorý podľa odhadov žije na Pyrenejskom polostrove už viac než milión rokov. Ešte pred dvadsiatimi rokmi bolo zaznamenaných len 94 jedincov rysa iberského. Vďaka dlhodobej ochranárskej práci sa dnes ich populácia odhaduje na približne 2 000 jedincov.

„Moje prvé stretnutie s rysom zmenilo úplne všetko,“ hovorí Alexandra. Dovtedy sa venovala pouličnej fotografii, no v roku 2020 jej fotografickú vášeň zásadne ovplyvnil lockdown počas pandémie COVID-19 a darovaný objektív Sony FE 200–600 mm f/5,6–6,3 G OSS: „Bolo to pred piatimi rokmi. Vyrazila som fotografovať s novým objektívom a zrazu som ho uvidela. Ruky sa mi triasli a polovica záberov bola rozmazaná, no v tej chvíli som presne vedela, že tu sa začína moja ďalšia cesta. V tú noc som nedokázala zaspať, kvôli všetkým tým pocitom. Videla som nesmierne plaché zviera, ktoré je vo voľnej prírode len zriedka možné pozorovať.“

Od tohto náhodného stretnutia sa Alexandra venuje rôznym typom fotografovania divokej prírody, no jej srdce patrí rysom. „Aj dnes, keď som sama v teréne a zbadám rysa, roztrasú sa mi ruky. Nikdy to nie je len o samotnej fotografii. Je to ako tichý rozhovor s niečím, čo presahuje čas. Je to pripomienka toho, že som súčasťou niečo omnoho väčšieho než som ja sama, súčasťou večnosti.“

Rysy iberské obývajú pomerne otvorené oblasti, často v okolí rozsiahlych súkromných olivových hájov. Úkryt tu nachádzajú medzi starými dutými olivovníkmi, skalnatými miestami a krovinami, no existuje jeden zásadný dôvod, prečo si rysy tieto plantáže vyberajú ako svoje územie. „Vyhľadávajú miesta, kde je dostatok králikov,“ hovorí Alexandra, „králiky sú pre rysy hlavným zdrojom potravy.“ Rysy trpezlivo čakajú ukryté v tieni olivovníkov, kým sa objaví korisť. „Keď rozpoznáte tento typ správania, zistíte, kde bude rys hľadať potravu. Snažíte sa teda nájsť tienisté miesta, kde sa rysy zdržiavajú počas horúčav alebo kde lovia.“

V lete môžu teploty v olivových hájoch vystúpiť až na 40, niekedy aj 50 °C. V zime sú však podmienky úplne iné. Teploty môžu klesnúť až na −3 °C, čo zásadne mení štruktúru aj farebnosť krajiny. Takéto podmienky sú pre Alexandru pri fotografovaní rysov fyzicky mimoriadne náročné. Do terénu so svojím fotoaparátom Sony Alpha 1 II a teleobjektívmi vyráža až vtedy, keď má potvrdený ich výskyt. „Mám priateľa, ktorý mi zavolá vždy, keď zbadá rysy,“ vysvetľuje, „často prechádzajú územím medzi dvoma pozemkami. Niekedy čakám aj celý týždeň, kým sa objavia v tejto oblasti. Musím zostať úplne potichu aj dvanásť či štrnásť hodín – a napokon nemusím vidieť vôbec nič.“ Aj keď rysa neuvidí, je presvedčená, že rysy o jej prítomnosti vedia: „V 99 % prípadov ich ja vidím, no oni mňa nie. Som si však istá, že ma cítia a počujú. Možno ma už rozpoznávajú a vedia, že som to ja. Chcem veriť, že vedia, že ich len opäť prichádzam pozdraviť.“

Pri práci so zvieratami si Alexandra uvedomuje zodpovednosť, ktorou je nájsť rovnováhu medzi zdieľaním ich krásy a príbehov a zabezpečením toho, aby jej práca mala pozitívny dopad: „Niekedy netreba urobiť veľa, aby sme tieto zvieratá ochránili. Niekedy úplne stačí nenarobiť škodu.“ Vďaka silnej prítomnosti na sociálnych sieťach si Alexandra veľmi dobre uvedomuje silu nielen svojich fotografií, ale aj svojich slov: „Nehovorím len k svojim priateľom a rodine. To, čo robím, sleduje dnes množstvo ľudí a to znamená obrovskú zodpovednosť. Ak so slovami nezaobchádzate opatrne, môžu ublížiť. Ak bez rozmýšľania prezradíte polohu zvieraťa, na druhý deň ho môžu zabiť. So slovami treba zaobchádzať mimoriadne opatrne.“

To, aký silný vplyv na zmenu môže mať fotografia, keď sa používa správnym spôsobom, dokonale ilustruje nečakaná správa na sociálnych sieťach: „Bolo to približne rok po tom, čo som začala fotografovať rysy. Dostala som správu od poľovníka, ktorý mi napísal, že ma sleduje už dlhší čas. Po tom, čo videl moje fotografie, vzal so sebou von fotoaparát. Rozhodol sa, že do prírody bude chodiť striehnuť s fotoaparátom oveľa častejšie, než s puškou. Tento moment vo mne zanechal zásadnú zmenu.“

Táto správa Alexandre ukázala, aká silná a dôležitá fotografia v skutočnosti je. „Fotografia je oveľa viac než len zobrazovanie zvierat,“ hovorí, „ide o premenu. Ide o emócie a o vyvolanie obrazov, o ktorých ste ani netušili, že ich v sebe nosíte.“

Moment, keď si uvedomila, že ak jej práca dokáže zmeniť jedného človeka, dokáže ovplyvniť aj mnohých ďalších, popísala slovami „Misia splnená“.

„Myslím si, že fotografia sama o sebe svet nezmení. No emócie, ktoré vyvoláva, tie určite majú tento potenciál. Rozhodujúce je, čo pri pohľade na ňu cítime.“

Alexandra aj dnes prežíva rovnaké pocity ako pred piatimi rokmi, keď začala fotografovať divokú prírodu. „Medzi mnou a rysmi je niečo výnimočné. Sama si to neviem vysvetliť, no zakaždým, keď sa ich vyberiem hľadať, tak ich aj zbadám. Možno budem musieť čakať aj 20 hodín, no napokon sa objavia,“ hovorí, „emócia, ktorú to vo mne vyvoláva, zostáva takmer rovnaká ako pri našom prvom stretnutí.“