Kdesi na vysokej, zamrznutej mongolskej náhornej plošine fotograf divokej prírody Andy Rouse onedlho zažije okamih, ktorý mu zmení život. No ako pri všetkom výnimočnom, nebude to bez námahy. „Sedel som v aute, do ktorého búšil vietor so snehom, a hovoril som si, že o šesť hodín sa sem vrátim úplne zničený,“ vysvetľuje, „ale dúfal som, že medzitým uvidím niečo neuveriteľné.“

O niekoľko hodín neskôr sa Andy vracia a zo svojho zoznamu prianí si odškrtáva veľkú položku. „V pozorovacích úkrytoch sme tam strávili tri dni,“ spomína, „v nádeji, že sa nám podarí odfotografovať jednu z najplachejších mačkovitých šeliem sveta – snežného leoparda – v úplnej divočine. Až do toho rána sme nemali vôbec nič. Ale keď som v jednom momente objektívom prechádzal protiľahlý svah, zrazu sa jeden kameň otočil a pozrel sa priamo na mňa. Pamätám si, ako som si pomyslel: ‚Bože môj, to je snežný leopard!‘ Bol som úplne fascinovaný. Videl som vo voľnej prírode druh, o ktorom som celý život sníval. Mal som obrovské šťastie, že tam v tej chvíli môžem byť.“ Pri teplotách okolo -20 °C a po tristometrovom prevýšení, ktoré musel z náhornej plošiny prekonať, sa nedá povedať, že by si Andy tento moment nezaslúžil. Keď má opísať podmienky, ktoré musel znášať, aby získal tieto výnimočné zábery, vystihne ich jedným slovom: „Hrozné! Mám to najlepšie arktické oblečenie, aké sa dá zohnať, ale po hodinách strávených v takýchto teplotách telo začína reagovať. Nekontrolovane sa roztrasiete a prsty vám zamrznú do tvaru pazúrov.“

„Je to náročné, ale musíte sa s tým vyrovnať, pretože je to ich prirodzené prostredie,“ pokračuje. „Podstupujete to kvôli zvieratám, ktoré túžite vidieť. Okrem toho som vždy veril, že urobíte lepšie fotky, ak prežívate rovnaké podmienky ako váš objekt. Musíte sa do toho ponoriť. Ak fotíte zvnútra vyhriateho auta a podávajú vám horúcu polievku, všetka tá autentickosť sa vytráca. Vždy som si svoje fotky rád odpracoval a toto fotografovanie snežných leopardov bolo fyzickou aj kreatívnou výzvou.“ Pusté mongolské pláne a mrazivé hory sú absolútnym synonymom divočiny, preto sa zdá ironické, že práve pobyt v nich bol vyvrcholením Andyho boja s tvorivou prázdnotou. Pre Andyho to však bolo presne tak. „Okrem všetkého plánovania a príprav, ktoré si takáto expedícia vyžaduje, sa tá skutočná práca začala už o mnoho rokov skôr – jej veľká časť súvisela s tým, že som si musel znovu nájsť skutočnú lásku k fotografii,“ vysvetľuje. „Profesionálnym fotografom živej prírody som bol desiatky rokov a jednoducho som vyhorel. Chcel som tráviť viac času s rodinou a byť bližšie k domovu. Keď prišiel covid a moje podnikanie sa skončilo, nemal som na výber.“

„Dalo mi to však čas zistiť, čo je v mojej práci naozaj dôležité,“ pokračuje. „Začal som opäť chodiť fotografovať do okolia len tak pre radosť. Staval som si úkryty, robil projekty, užíval si samotnú prítomnosť zvierat bez akéhokoľvek tlaku. Pomohlo mi to znovu sa sústrediť a nadviazať spojenie. Úprimne si myslím, že keby príležitosť vidieť snežné leopardy prišla o pár rokov skôr, možno by som do toho rizika ani nešiel – alebo by som ten zážitok nevnímal rovnako.“ Aj keď Andy cítil potrebu kreatívneho reštartu, niektoré aspekty jeho kariéry mu vždy poskytovali obrovskú výhodu – napríklad hlboké znalosti práce v teréne. „Jedným z dôvodov, prečo sú snežné leopardy také ikonické, je to, aké ťažké je dostať sa k nim blízko,“ vysvetľuje. „Súčasťou procesu je byť na správnom mieste so správnymi ľuďmi, ale ako fotograf musíte jednoznačne vedieť, ako sa správať, keď už ste tam. So snežnými leopardmi som skúsenosti nemal, ale predátory poznám veľmi dobre.“

„Sú plaché a opatrné a nemajú nás veľmi v láske – čo je úplne rozumné. Takže musíte presne vedieť, ako vás vnímajú. Z fotografického hľadiska vám to dáva príležitosti, a ak viete, kde sú ich hranice, môžete ich pozorovať dlhšie. Záleží na tom, ako sa obliekate, ako sa pohybujete, dokonca aj na maličkostiach – napríklad nepoužívať obrazovku fotoaparátu, pretože v slabom svetle zasvieti ako maják, alebo zabezpečiť, aby ste pri výmene batérie vrecká otvárali úplne potichu.“ Keď mu jeho terénne skúsenosti vytvoria príležitosť, Andyho dlhoročná prax a výbava Sony mu umožnia ju naplno využiť. „Na uskutočnení tejto expedície za snežnými leopardmi tvrdo pracovalo veľa ľudí. Rodina, priatelia, agenti, sprievodcovia, vďaka nim všetkým som teraz tu. Takže po krátkom okamihu eufórie som sa plne sústredil na to, aby som vytvoril tie najlepšie možné snímky a nesklamal ich. Dokopy sme sa dostali dostatočne blízko k piatim jedincom vrátane mláďat. Bolo to neuveriteľné.“ Má nejaké tipy, ktoré mu v tom pomáhajú? „Jedna z vecí, ktorú vždy ostatných učím, je, že svoj fotoaparát musíte poznať po hmate. Nemôžete rozmýšľať, kde je správne tlačidlo, keď sa pred vami práve deje niečo výnimočné. Svoje fotoaparáty Sony Alpha 1 II mám nastavené presne podľa seba, takže nikdy nemusím odlepiť oko od hľadáčika. Zjednodušujem si aj veci ako možnosti automatického zaostrenia – nechávam si len tie, ktoré skutočne potrebujem, aby som sa medzi nastaveniami pohyboval v zlomku sekundy.“

Hoci je profesionálom viac než 25 rokov, na systém Sony Alpha prešiel Andy len pred 18 mesiacmi – a jeho výhody vidí už teraz. Pri fotení snežných leopardov používal Sony Alpha 1 II s objektívom FE 600 mm f/4 GM, ale aj FE 200–600 mm f/5.6–6.3 G OSS a FE 300 mm f/2.8 GM OSS. „Najlepší kompliment, aký môžem týmto fotoaparátom a objektívom zložiť, je, že z vášho uvažovania odstránia prístup ‚to sa nedá‘,“ hovorí. „Pre takéto projekty bolo kľúčové najmä 50-megapixelové rozlíšenie Alpha 1 II,“ pokračuje. „Môžem si dovoliť výrazný výrez zo snímky, a predĺžiť tak svoj dosah. Keď znížim rozlíšenie na 25 megapixelov, zo 600 mm sa stane ekvivalent 1 200 mm, a s telekonvertorom TC 1.4x je to takmer 1 700 mm. To je ideálne pre šelmu, ktorá sa k vám nechce približovať. Detaily a ostrosť sú tiež zásadné pri predaji tlačí a snímok médiám, keďže práve vďaka tomu som profesionálnym fotografom.“

Andyho cesta bola podľa jeho slov aj o hľadaní rovnováhy medzi fotografickými očakávaniami a osobnými cieľmi. „S pribúdajúcimi skúsenosťami sa stávate väčším realistom,“ vysvetľuje. „Pre mňa je každé takéto stretnutie privilégiom – fotografie sú len bonus. O snímkach už nepremýšľate rovnako, pretože ste svedkom niečoho nesmierne vzácneho. Fotografie sú, samozrejme, tiež dôležité, pretože každá z nich môže pomôcť ochranárom získať financovanie alebo ukázať deťom, že na svete existuje krása, ktorú musíme chrániť.“ Počas uplynulého roka práce s výbavou Sony a so znovuobjavenou láskou k svojej práci vidí Andy zmenu aj vo svojich snímkach. „Tento rok som opäť začal vyhrávať ceny a myslím si, že na tom majú podiel pocity, ktoré moje fotografie vyvolávajú v ľudoch, keď sa na ne pozerajú. Sú v nich stále prítomné všetky moje skúsenosti, ale prítomná je aj tá radosť, ktorá mi dlhý čas chýbala. Radosť z toho, že vidím veci, ktoré milujem a ktoré môžem pomôcť zachovať.“