V srdci nepoškvrnenej fínskej divočiny sa každý deň stane čosi úžasné. Návštevníci v lesných posedoch sa ocitajú tvárou v tvár vlkom eurázijským a medveďom hnedým. Na túto vzdialenosť sa ich takmer môžu dotknúť, čo v človeku nevyhnutne vyvoláva pocit úžasu.

Fotograf a ochranca prírody Magnus Lundgren tento pocit veľmi dobre pozná. „Je neuveriteľné ocitnúť sa v blízkosti medveďov a vlkov,“ spomína, „najmä preto, že som sa tam cítil ako doma. Títo predátori sú tak blízko, až vzniká úzke spojenie s prírodou, o ktoré už mnoho ľudí prišlo alebo naň zabudlo. Je to pripomienka nášho európskeho dedičstva. Toto sú naše levy či leopardy a my ich musíme rešpektovať a oslavovať.“ O tieto zážitky a mnohé ďalšie podobné dobrodružstvá sa s Magnusom delí jeho dlhoročný spolupracovník Staffan Widstrand, ktorý je zároveň odborníkom na prírodnú fotografiu s viac než 35-ročnými skúsenosťami. Spolu si kladú za cieľ zmeniť verejnú mienku a v konečnom dôsledku ochrániť európskych mäsožravcov. „Človek sa nad tým až tak často nezamýšľa,“ dodáva Staffan, „ale okrem spoločného kultúrneho dedičstva, ktoré sa nám pripomína každý deň napríklad vo forme architektúry, hudby či jazyka, existuje aj prírodné dedičstvo. Vytvára ho spev vtákov na jar, vôňa lesa či zmena farby lístia. Len si spomeňte, aký je to pocit, keď vidíte vevericu, králika či srnku. Stretnutie s predátormi túto skúsenosť posúva ešte na vyššiu úroveň.“

Títo dvaja už spolupracovali na viacerých projektoch vrátane „Divokých krás Európy“ a „Divokých krás Číny“ a teraz chystajú nový s názvom „Život bok po boku“. Cieľom ich predchádzajúcich diel bolo ukázať ľuďom ich prírodné dedičstvo v jasnejšom svetle. Pri tomto novom projekte však zašli ešte ďalej a priniesli úspešné príbehy o komunitách, ktorých členovia žijú bok po boku s predátormi. „Séria projektov ‚Divoké krásy‘ bola o vzdelávaní a spojení,“ pokračuje Staffan, „a pri práci na nich sme si všimli naše vlastné spoločné nadšenie a odhodlanie. Na realizáciu týchto projektov sme pribrali mnohých ďalších fotografov a snažili sme sa dosiahnuť zmenu s pomocou emotívnej sily fotografie. Tie správne snímky dokážu ľuďom ukázať, že aj v ich rodnej krajine žijú úžasné zvieratá. A keď už s voľne žijúcimi zvieratami nadviažete emocionálny vzťah, skôr ich budete ochotní rešpektovať alebo chrániť.“ Projekt „Život bok po boku“ má za cieľ ovplyvniť ľudí s rozhodovacími právomocami v EÚ, aby zachovali alebo posilnili status „prísne chránených“ veľkých európskych mäsožravcov a presadiť priaznivejšiu agendu pre voľne žijúce zvieratá. „Dôraz kladieme na hľadanie spoločného menovateľa a koexistenciu,“ vysvetľuje Magnus, „a v rámci projektu predstavíme úspešné príbehy na podporu snahy popredných európskych ochranárskych organizácií o ochranu našich veľkých mäsožravcov.“

Faktom je, že aj napriek dlhoročným úspechom v oblasti obnovovania a ochrany populácie sa situácia veľkých mäsožravcov zhoršuje. Už sa znížila ochrana vlkov a ďalšie na rade by mohli byť medvede a rysy. Staffan s Magnusom však veria, že pozitívne vykreslenie koexistencie pomôže obmäkčiť srdcia a mysle ľudí a zvrátiť tento trend. „Zistili sme, že veľkú časť verejných informácií tvorí predstavenie problémov namiesto riešení a príležitostí,“ hovorí Staffan. „Chceme ukázať aj iné príbehy. V čom sú pre nás títo predátori prospešní? Ako regulujú a zlepšujú ekosystém? Ktoré opatrenia sú úspešné na život s nimi?“ Magnus pokračuje: „Všetko je to o vzdelávaní. Musíme sa podeliť o najúspešnejšie metódy koexistencie. Vo Švédsku sme kolektívne zabudli, aké je to žiť v blízkosti vlkov. Kedysi sme všetkých postrieľali a len teraz sa začínajú vracať, takže ľudia nevedia, ako s nimi majú žiť, ako môžu minimalizovať počet konfliktov pomocou tých správnych strážnych psov, technológií oplotenia, vládnych grantov, prispôsobených pastierskych techník…“

Jednou zo spomínaných výhod je pozorovanie voľne žijúcich zvierat. „Ďalším úžasným aspektom navštevovania medveďov a vlkov vo Fínsku bolo na vlastné oči vidieť účinný prírodný turizmus v Európe,“ hovorí Magnus. „Okamžite vidíte, aká prospešná je prítomnosť mäsožravcov, pretože prinášajú zisk a zamestnanosť. Z celej Európy sa schádzajú ľudia, aby ich navštívili.“ Staffan pokračuje: „V toľkých krajinách po celom svete vidíme rovnaký vývoj udalostí. Či už ide o levy, slony, gorily alebo – ak berieme do úvahy len Európu – medvede, rysy a vlky, udržať ikonické druhy zvierat nažive je pre miestne ekonomiky čoraz prospešnejšie. Populácia na vidieku sa zmenšuje a jedným z dôvodov je nedostatok pracovných príležitostí. Voľne žijúce zvieratá však môžu priniesť nové pracovné miesta – či už ide o sprievodcov, vodičov alebo strážcov –, ak si uvedomíme ich hodnotu.“ Súčasťou projektu je tvorba dokumentov, natáčanie filmov a písanie článkov, ako aj čisto prírodná fotografia. „Dalo by sa teda povedať, že je to klasická reportérska práca v prírodnom prostredí,“ vysvetľuje Staffan. „Potrebujeme emotívne snímky a krásne zábery zvierat, ale aj príbehy, prostredníctvom ktorých môžeme dokázať a vyrozprávať skutočnú pravdu o tejto koexistencii.“

„Takmer rovnako dôležitý je aj ľudský aspekt,“ dodáva Magnus, „pretože v ňom sa ukrývajú riešenia. Sprievodcovia a ochranári, infraštruktúra, ktorú vytvárajú, ako aj radosť, ktorú ľudia čerpajú z týchto stretnutí – to všetko prispieva k dosiahnutiu cieľa.“ Samozrejme, že dôležitá je aj spolupráca medzi týmito zložkami. „Pre mňa sa jedna plus jedna rovná päť!“ smeje sa Staffan. „Záberom to dodáva šmrnc, ale spolupráca zároveň znamená jednoduchšie uskutočňovanie rozhovorov, vzájomné natáčanie, písanie návrhov, spravovanie sociálnych médií… Pri natáčaní sa všetko deje zväčša oddelene, ale počas leta hore na severe, kde v podstate neprichádza noc, je užitočné mať pomocníka. Zatiaľ čo jeden spí, ten druhý stráži!“ Pri snímaní s výbavou Sony Alpha si obaja všimli, že má viacero výhod. „Keďže ide o multimediálny projekt, obrovskou výhodou je možnosť bez námahy prepínať medzi statickými snímkami a videom na tom istom fotoaparáte a objektívoch,“ hovorí Magnus. „Samozrejme, že vďaka automatickému zaostrovaniu so sledovaním objektov a očí, ako aj rýchlosti snímania dosahujeme oveľa vyššiu úspešnosť, či už práve natáčame vlka v lese alebo farmára pri stavbe plotu.“

„Jednu z najväčších výhod pre mňa predstavujú tiché režimy fotoaparátov ako Sony Alpha 1,“ konštatuje Staffan. „Ani neviem, koľko zvierat a vtákov som už za tie roky vyplašil hlučnou uzávierkou… a koľko príležitostí som tak premárnil. Raz som fotil snežného leoparda v Číne a už po zhotovení prvej snímky ma začul a hneď ušiel! S fotoaparátom Alpha 1 II by sa mi ho podarilo odfotiť aj natočiť bez toho, aby si ma všimol.“ Obaja tiež chvália rad telefotografických objektívov pri práci so zvieratami. „Používame objektívy ako FE 400 mm f/2,8 GM OSS a FE 600 mm f/4 GM OSS, ktoré sú minimálne rovnako ostré ako iné, ktoré sme používali kedysi, no zato sú o poznanie ľahšie,“ pokračuje Staffan, „a dokonca aj pár stoviek gramov môže priniesť ostrejšie snímky, ak tieto dlhé objektívy máte držať v rukách celé hodiny.“ Obaja sa zhodujú na tom, že v konečnom dôsledku je pre úspech projektov ako Život bok po boku kľúčová schopnosť fotografií meniť názory ľudí a búrať predsudky. „Osobnostné hodnoty a postoje sú nesmierne dôležité,“ hovorí Magnus, „a my vieme, že s trochou podpory dokáže väčšina ľudí cítiť hrdosť na svoje ikonické predátory.“

„V skutočnosti ide skôr o to, ako zvládnuť ľudí než zvieratá,“ dodáva Staffan na záver. „Chceme, aby si ľudia zamilovali svoje prírodné dedičstvo. Neexistuje na to ideálne riešenie, ale črtá sa nám cesta k čomusi lepšiemu. Keď ju raz uvidíte, pochopíte, že existuje.“