So svojimi nehostinnými sopečnými vrcholmi, opustenými plážami s čiernym pieskom a hlbokými vodopádmi je Island vysnenou lokalitou mnohých fotografov. A v jeden mimoriadne studený a pochmúrny deň sa Davide Monteleone so svojím fotoaparátom zameraným na anonymné hliníkové iglu postavené na lávových poliach Nesjavellir v blízkosti Reykjavíku zúčastnil misie, ktorej cieľom bolo vytvoriť záber, ktorý by vzbudil záujem čitateľov a prinútil ich dozvedieť sa viac.

Samotný námet – rozvíjajúce sa technológie zachytávania uhlíka – je mimoriadne dôležitý v geopolitickom meradle a „k procesu dekarbonizácie by sa malo pristupovať rovnako rozhodne ako ku konfliktu,“ vysvetľuje Davide. „Za tento problém môžeme my sami a teraz potrebujeme vymyslieť spôsob, ako sa z neho dostať. Tieto stroje sú zbraňami, ktoré vytvára ľudstvo na svoju záchranu.“

Realita fotografovania týchto technológií je však často problematická. „Výzvou pre mňa bolo, ako vôbec ilustrovať príbeh o niečom, čo sa ani nedá vidieť. Tento systém zachytávania uhlíka, ktorý sme sa vybrali zdokumentovať, je rovnako ako množstvo podobných technológií vizuálne veľmi málo príťažlivý – hoci jeho potenciál je neuveriteľne dôležitý. Musí to teda byť o vedcoch a ich dôležitých výtvoroch, ktorými sa pokúšajú zachytiť oxid uhličitý zo vzduchu a uložiť ho pod zem alebo znížiť jeho množstvo prostredníctvom projektov v mori.“

Pri príprave tohto článku navštívil v priebehu ôsmich mesiacov deväť takýchto lokalít určených na zachytávanie uhlíka v Európe a zvyšku sveta a strávil na každej z nich niekoľko dní až týždňov. „Za fotografovaním takýchto článkov sa skrýva veľa bádania. Fotograf je spolu s redakčnými tímami do veľkej miery zapojený do plánovania a rozhodovania,“ vysvetľuje Davide. „Takže hoci projekt tejto veľkosti a vážnosti vám môže spôsobovať pocity úzkosti, úroveň angažovanosti a investícií, ktoré som doň vložil, všetky tie starosti vyvážila.“

Napriek týmto ťažkostiam sa mu po vyčerpávajúcich 12 hodinách v Nesjavellire podarilo vytvoriť záber, ktorý sa hodil na obálku časopisu National Geographic z novembra 2023.

Davide si pre tento projekt pripravil veľkoformátový fotoaparát, dron a vlastný fotoaparát Sony Alpha 7R IV, ktorý opisuje ako „neuveriteľne efektívny, pretože zvládne všetko, čo od neho potrebujem, a to veľmi rýchlo a jednoducho. Spôsob práce s týmito malými a ľahkými bezzrkadlovými fotoaparátmi s formátom Full Frame mi pripomína revolúciu, ktorú spôsobili prvé 35 mm filmové fotoaparáty v oblasti dokumentárnej práce v polovici 20 storočia. Navyše vďaka rozlíšeniu 60 megapixelov dokáže kvalita jeho výstupu konkurovať modelom, ktoré sú oveľa väčšie a drahšie.“

„Po dlhých dňoch v náročných podmienkach sa ukázal aj ako úžasne výkonný spoločník. Môžem sa spoľahnúť, že na jedno nabitie batérie zvládne vyše tisíc fotografií, či už v chlade na Islande alebo vlhkom prostredí Konžskej demokratickej republiky,“ hovorí Davide.

Davide si spätne vybavuje kreativitu, ktorú bolo potrebné vynaložiť na prekonanie niečoho, čo by sa dalo na prvý pohľad označiť za „celkom škaredé a nudné“ a vysvetľuje, že na rozdiel od konfliktných zón, ktoré sú vysoko reaktívne, si projekty ako tento vyžadujú trpezlivosť a inšpiráciu.

„So svojím tímom som teda začal pracovať na probléme. Skúšali sme rôzne nápady a sledovali, čo bude fungovať,“ hovorí. „Napríklad, či by sme nemohli zmeniť perspektívu záberu, aby lepšie rozpovedal príbeh, inšpirovať sa priemyselnou fotografiou, použiť kreatívne nasvietenie alebo fotografovať inokedy počas dňa. V prípade iglu sme skončili s fotografovaním v noci a nasvecovaním pomocou lietajúceho dronu.“ Davide tiež dúfal, že by sa mohla objaviť polárna žiara. Ako však Islanďania často upozorňujú – ak budete o nej rozprávať, určite sa neukáže!

„Myslím si, že sme nakoniec odviedli dobrú prácu,“ uvažuje, „predsa len bol tento záber vybraný na obálku časopisu. Je to fotografia, ktorá je pôsobivá, ale súčasne vyvoláva otázky: chcete zistiť, čo je to za iglu a na čo vlastne slúži. Je atraktívna futuristickým spôsobom, ale zdanlivo mimozemská krajina lávového poľa tiež neveští nič dobré. Dáva nádej, ale hovorí aj o výzvach, ktoré nás čakajú, a čomu môžeme čeliť, ak si s nimi neporadíme.“

Davide sa z tohto pohľadu považuje za prekladateľa. „Fotografia samotná nemusí vysvetľovať nič. Ak však prinúti ľudí, aby si prečítali o zachytávaní uhlíka, splnila svoju úlohu. Úlohou dokumentárneho fotografa nie je vyriešiť problém, ale vzbudiť zvedavosť u iných, ktorým sa to podarí.“

Ako hovorí Davide, toto sa v priebehu histórie príliš nezmenilo, a prirovnáva svoju úlohu ku kolegom, ktorí dokumentovali priemyselnú revolúciu, ako napríklad fotograf Lewis Hine. „Našou úlohou je uprieť pozornosť na novú priemyselnú revolúciu a vyobraziť tieto príbehy transformácie energie. Prechádzame z fosílnych palív na zelenú energiu. A hoci proces zachytávania uhlíka sám osebe nevyrieši problémy so svetovou klímou, tvorí dôležitú súčasť. Zlepšuje sa aj oblasť fotografovania v tejto sfére. Zatiaľ čo pred piatimi rokmi dominovali vo fotobankách technologické zmeny, teraz sa robí oveľa viac kreatívnej a premyslenej práce.

Podobne ako mnohí ďalší fotografi aj Davide často pracuje v hybridnejšom štýle. Takže dôležitým prvkom bola aj možnosť natáčať video pre článok v časopise National Geographic pomocou fotoaparátu Sony Alpha 7R IV. „Rád ukazujem príbehy, ktoré obsahujú videá, pretože sú veľmi efektívne z hľadiska rozprávania a príbehu. Najmä ak sú objekty úplne statické, ako v tomto projekte, môžu zvuk spolu s videom pôsobiť príťažlivejšie.“

Hoci má príbeh zachytávania uhlíka a klimatických zmien viacmenej geopolitickú podstatu, Davide zistil, že ľudská zložka je celkom povznášajúca. „Vedci pristupujú k svojej práci vždy s neuveriteľnou vášňou a rovnako trpezlivo a emocionálne tiež podávajú vysvetlenia,“ dodáva. „Hoci je to pre nás ostatných priveľmi špecifické, zložité alebo úplne neviditeľné! Vedia, že tieto veci sú absolútne kľúčové z hľadiska toho, čo sa stane s našou planétou. A keď dokážem pretlmočiť energiu týchto niekoľkých ľudí do posolstva, ktoré zasiahne mnohých, urobím to s veľkým potešením.“