Naprieč dejinami viedol prírodovedcov vpred ich objaviteľský duch. Nadšenie z objavovania nových druhov alebo pozorovania doteraz nevideného správania má osobnú hodnotu a táto radosť sa znásobuje, keď sa zistené poznatky odovzdávajú ďalej. V poslednej dobe, keď sa ľudstvo začalo prebúdzať a uvedomovať si, že je zodpovedné za starostlivosť o Zem, však ide o čosi dôležitejšie. Dokumentácia a pochopenie prírodného sveta nabrali na naliehavosti. Vzhľadom na nepopierateľný úbytok biotopov a druhov v každom kúte našej malej oázy majú prírodovedci zásadnú úlohu v oblasti osvety.

Prírodovedec a fotograf Javier Aznar, ktorý od roku 2018 pracuje s fotoaparátmi Sony, hovorí: „Myslím si, že ľudia sa nemôžu zaujímať o niečo, čo nevedia, že existuje. Preto som strávil toľko rokov fotografovaním menej viditeľnej fauny Amazonského pralesa – jeho hmyzu a pavúkovcov, stonožiek, plazov a obojživelníkov. Tieto živočíchy nenájdete na pohľadniciach z Amazónie či iných miest, tam patria skôr veľké cicavce a pestrofarebné vtáctvo, no to im neuberá na kráse a význame.“

Práca s fotoaparátmi a objektívmi Sony Alpha „zmenila môj pohľad na vec,“ hovorí Javier, „najmä preto, že sa v nich spája vynikajúca kvalita s odolnosťou a prenosnosťou. Pracujem v pomerne extrémnom prostredí, pokiaľ ide o teplo a vlhkosť, a tiež sa veľa pohybujem pešo – pri hľadaní živočíchov prechodím aj 12 hodín denne – čiže malé a ľahké vybavenie fotoaparátu pre mňa znamená aj menší a ľahší batoh.“

„Našu pomoc potrebuje najmä hmyz, pretože ho často vnímame ako škodcu, ako nežiaduci hmyz alebo ho nevnímame vôbec,“ pokračuje. „V skutočnosti je však dôležitou súčasťou pyramídy biodiverzity, v ktorej všetci žijeme. Nachádza sa síce pri základni pyramídy, ale ak prídete o hmyz, potom nebude opeľovanie, a teda žiadne stromy, žiadne ovocie, žiadna úroda. A tak by neboli ani žiadne zvieratá – vtáky a cicavce, ktoré sa týmito rastlinami živia. A samozrejme, bez plodín by nebolo ani ľudí.“

Preto Javier tvrdí, že aj keď sa vám nepáči ako pavúky alebo chrobáky vyzerajú, treba si uvedomiť, že chrániť ich znamená chrániť všetky ostatné živočíchy, na ktorých vám záleží. A tiež chrániť ľudský život. A práve to sa stalo jeho prácou. „Každý deň,“ vysvetľuje, „sa snažím nájsť živočíchy, o ktorých nikto nevie, pozorovať ich život a zachytiť ich tak, aby si ich ľudia začali všímať.“

Samozrejme, podobne ako krehká biodiverzita našej planéty, ani Javier nedospel do tohto bodu zo dňa na deň. Jeho prístup je vyvrcholením celoživotnej fascinácie prírodou, ktorá sa začala pri tvoroch žijúcich v jeho rodnom Španielsku. „Moja rodina vlastnila malý kúsok pôdy neďaleko Madridu,“ spomína, „a tam sme v lete chodievali za prírodou. Moji rodičia mi v tom veľmi pomohli, vždy ma povzbudzovali, aby som videl krásu vo veciach, ktoré sa možno iným ľuďom zdali nepríjemné alebo znepokojujúce. To isté teraz robím aj ja.“

Javier cestoval do Južnej Ameriky a Ekvádoru, kde prvýkrát zažil Amazonský dažďový prales, a bol „ohromený tamojšou divočinou, krajinou a prírodou všeobecne. Samozrejme, bolo to aj dobrodružstvo. Na niektoré miesta, ktoré sme navštívili, sa dalo dostať len po niekoľkých dňoch plavby na kanoe a navštíviť týchto pôvodných obyvateľov a vidieť, aký odlišný je ich život, bolo úžasné. Myslíme si, že na prežitie potrebujeme toľko vecí, ale oni sú pre nás inšpiráciou – ich domy, ktoré si sami postavili, potraviny, ktoré dopestovali, a ich spojenie s okolitým živým svetom.“

Každý deň v dažďovom pralese pre neho bol – a stále je – hostinou objavov. „Keď sa tam pohybujete, stretnete sa s množstvom zvierat, ktoré žijú len tam. Stovky druhov za jedno popoludnie. Je to pre mňa ako obchod so sladkosťami. Tak mimozemské pohľady, tvary, farby a správanie, úplne odlišné od toho, čo nájdete v Európe alebo v Severnej Amerike.“

Počas svojej návštevy Amazonského pralesa videl však aj úpadok. „Áno, zaznamenal som väčší úbytok biotopov. Mestá sa rozrastajú, pribúdajú cesty, ubúda stromov. Často nejde o zmeny, ktoré si nevšimnete zo dňa na deň, ako keď raz za čas stretnete priateľa, všimnete si na ňom zmeny, ktoré by ste si nevšimli, keby ste ho vídali každý deň. Ale jazvy na krajine sú z roka na rok oveľa zreteľnejšie.“

„Ale nie všetko ide iba dole vodou,“ dodáva s nádejou. „V niektorých prípadoch ide skôr o výmenu druhov, ktoré na danom mieste žijú. Otvárajú sa nové niky a plnia sa. A sú aj oblasti, ktoré sa nám podarilo zachovať. Vracajú sa druhy, ktoré sa tu roky nevyskytovali.“

O svojom podiele na týchto úspechoch Javier hovorí skromne. Jeho úlohou je podľa neho jednoducho ohrozeným tvorom dopriať pozornosť, „prípadne aj trochu lásky“. To sa mu darí nielen prostredníctvom samotnej dokumentácie, ale aj estetickým dojmom, ktorý svojim snímkam dodáva. „Proces prezentácie krásy týchto živočíchov si vyžaduje aj krásne fotografie,“ vysvetľuje Javier. „Chcem, aby zaujali pozornosť správnym spôsobom, preto používam zaujímavé perspektívy a kreatívne osvetlenie. Čím lepšia je fotografia, tým viac ľudí si prečíta titulok alebo sa o živočícha začne zaujímať.

Dôležitou súčasťou tohto procesu je podľa neho spojenie čistého estetizmu so zobrazením správania. „Každá snímka, ktorá zobrazuje správanie, je skvelá,“ vysvetľuje, „pretože vytvára spojenie s pozorovateľom. A to je ešte dôležitejšie, ak nám niektoré z týchto živočíchov pripadajú zvláštne, lebo ak sa mi podarí natočiť pavúka, ktorý vytvára pavučinu alebo sa stará o svoje mláďatá, pôsobí to logickejšie a emocionálnejšie. Takisto to môže byť zaujímavé z vedeckého hľadiska, a keď fotografujete toľko ako ja, zaručene uvidíte veci, ktoré ešte nikto iný nevidel.“

Podarí sa niekedy doviesť prácu na zmene vnímania týchto zvierat v očiach ľudí do úplnosti? „To si nemyslím,“ hovorí Javier, „ale snažíme sa o to. Existujú státisíce druhov článkonožcov, ktoré sa od nás síce veľmi líšia, ale všetky žijú na tej istej planéte a ako my majú rovnaké právo na to, aby sa im na nej darilo. Snažím sa ukázať ich jedinečnosť a osobitosť a darí sa mi to. Príkladom je aj moja priateľka, ktorá sa v čase, keď som ju spoznal, bála pavúkov, no to je dnes minulosťou. Ľudia si vymýšľajú príbehy, predstavy o hrôzach Amazonského pralesa, ktoré vidia vo filmoch, ale ak sa nám tieto mýty podarí zboriť, pomôže to zachrániť realitu.“