Na drsnom pobreží Atlantiku v severozápadnej Afrike leží poloostrov Ras Nouadhibou – nehostinný 37-míľový pás závratných útesov, skalných previsov ostrých ako britva a širokých pláží bičovaných vetrom. Kde-tu vidno stroskotané lode a zničené, opustené obydlia, čo len dokazuje, že toto miesto nie je ľuďom súdené. A práve preto ide doslova o raj pre divoké zvieratá, a to aj napriek svojej nehostinnosti.

Práve tu zažívajú svoj comeback poslední príslušníci druhu tuleňa mníšskeho, ktorý je v Stredozemnom mori už prakticky vyhynutým druhom. Iróniou je, že tuleňom svitá na lepšie časy práve na poloostrove Ras Nouadhibou, kde každý deň dopadajú posledné lúče zapadajúceho zimného slnka. „Ochrana tuleňa mníšskeho predstavuje dosiaľ najdlhší a najambicióznejší projekt zameraný na ohrozený druh,“ vysvetľuje fotograf Tony Peral, ktorý dostal za úlohu zdokumentovať snahu ochranárov a ich nádherných zverencov.

Na prelome rokov 2022 a 2023 bolo mojím cieľom pomôcť mimovládnej organizácii s názvom „CBD Habitat & Annajah“ vytvoriť súbor fotografií a videí tejto poslednej pretrvávajúcej chovnej kolónie,“ pokračuje, „a účasť na takomto ambicióznom projekte bola pre mňa naozaj mimoriadne vzrušujúcou príležitosťou. Nepochybne ide o jeden z najúspešnejších projektov na svete, pokiaľ ide o ohrozené druhy – ukážkový úspech, za ktorým je 20 rokov tvrdej práce.“

Projekt sa zameriaval na zabezpečenie a ochranu liahnisk a ich širšieho okolia prostredníctvom monitorovania a ochranných opatrení – opatrení, ktoré predtým dramaticky chýbali. „Až do roku 2001 nemala táto posledná veľká kolónia tuleňa mníšskeho vôbec žiadnu ochranu,“ vysvetľuje Tony. „Rybárske lode nezákonne zhadzovali siete pred vchody do jaskýň, v ktorých sa tulene liahli, zatiaľ čo plavidlá vybavené vlečnými sieťami lovili veľmi blízko pobrežia a brali so sebou všetko, čo im prišlo pod ruku – vrátane tuleňov.“

„V tomto pobrežnom páse nie je núdza o ryby, preto nepochybne ide o jedno z najlepších miest na atlantickom pobreží, kde majú tulene stabilný prísun potravy,“ tvrdí Tony. „Lenže tulene sa zvykli rozmnožovať prirodzeným spôsobom na otvorených plážach tohto poloostrova. V dôsledku tohto historického prenasledovania sa však uchýlili do jaskýň, do omnoho nebezpečnejšieho a neprívetivejšieho prostredia s veľmi vysokou mierou úmrtnosti tuleních mláďat.“

„V roku 2001 však vznikol projekt Seal Coast Reserve,“ pokračuje, „a vďaka spolupráci miestnych rybárov to znamenalo, že tulenie jaskyne na Capo Blanco budú 365 dní v roku pod ochranou. Výhoda týchto opatrení je jasne viditeľná a dnes sa už veľkosť kolónie strojnásobila, takže môžeme zájsť ešte o krok ďalej a začať s návratom tuleňov na pláže, kde sa zvykli rozmnožovať.“

Hoci sa tulene na plážach Ras Nouadhibou zotavujú, nedá sa povedať, že by to bolo práve vhodné miesto na fotografovanie. „Tento poloostrov je aj za ideálnych podmienok nepríjemný,“ potvrdzuje Tony, „ale fotenie v zime na mieste, ktoré z jednej strany zviera oceán a z druhej púšť, poriadne preverilo nielen mňa, ale aj moju posádku a moje vybavenie. Ba čo viac, na tomto teréne sa veľmi ťažko hľadajú vhodné uhly na snímanie. Vlastne som väčšinu tuleňov zazrel a pozoroval z úplného vrcholu útesov. Väčšinou do nás pri fotení z jednej strany dul púštny piesok, zatiaľ čo do útesov pod nami narážali obrovské vlny.“

„Okrem toho sme museli prečesať celé míle pobrežia, aby sme našli tulene, ktoré sa vybrali chytať ryby,“ pokračuje Tony, „a robili sme to od úsvitu až do zotmenia, aby sme sa prispôsobili ich činnosti. Všetko nám ešte skomplikovala skutočnosť, že sme pracovali na mieste bez prívodu elektriny, takže sme si museli pripraviť stratégiu, ako napájať vybavenie a – keďže sme plnili pamäťové karty videami s rozlíšením 4K – sťahovať a zálohovať záznamy.“

Kľúčom k úspechu bola podľa Tonyho slov odolnosť výbavy Sony Alpha, pretože pri tomto projekte bežne používal dve telá fotoaparátov. „Prvým bol Alpha 1 a druhým Alpha 9 alebo Alpha 7, podľa toho, aká ma čakala práca. Používal som hlavne objektív FE 600 mm f/4 GM OSS, ktorý bol neoceniteľný pri zachytávaní tuleňov na vrchole útesu, a tiež transfokačné objektívy FE 100 – 400 mm a FE 70 – 200 mm. Môžem povedať, že je to fotografické vybavenie najvyššieho technologického kalibru. Pri nepretržitých nárazoch vetra prinášajúceho prach, soľ a piesok si fotograf prírody ani nemôže priať výkonnejšie a odolnejšie nástroje.“

Aj napriek drsným podmienkam bolo pobrežie predsa len magickým miestom. „Všetko bolo ešte vzrušujúcejšie vďaka tomu, že som sa dozvedel viac o tomto živočíšnom druhu,“ tvrdí Tony. „Táto kolónia sa uchýlila na takom odľahlom a opustenom mieste, že sa človek naozaj môže pokochať divočinou a nedotknutou prírodou, kam až oko dovidí. Ide o jedinečnú kombináciu, kde pokoj a harmónia kráčajú ruka v ruke.“

Toto miesto ho navyše inšpirovalo k vytvoreniu úžasných záberov. „Obzvlášť sa mi páčia zábery zblízka na tulene,“ tvrdí, „pretože pre svoju prirodzenú zvedavosť vykúkajú z hlbín a zaujímajú sa o všetko, čo sa deje na vrchole útesov. Pre mňa však bolo dôležité aj to, aby som zdokumentoval usilovnú prácu odborníkov, ktorí sa starajú o bezpečnosť tuleňov a ich prostredia. Strávili sme s nimi čas v tábore a ich nasadenie bolo obdivuhodné. Ich povinnosťou bolo opakovane prečesávať celú rezerváciu a kolóniu, hľadať hrozby a kontrolovať jej zdravie.“

„Nejaký čas sme strávili aj sledovaním kontaktu medzi miestnymi rybármi a ich susedmi,“ spomína. „Pomocou tohto projektu, ktorý ich vedie k zodpovednému a udržateľnému rybolovu, sa napokon naučili rešpektovať a akceptovať tulene ako ďalšieho hráča na tomto ihrisku.“

Fotografia môže podľa Tonyho takúto podporu a vzdelávanie iba umocniť. Bolo nesmierne dôležité zdokumentovať tento projekt zo všetkých možných uhlov pohľadu: sociálneho, ochranárskeho či ekologického a z pohľadu tuleňov v ich jaskyniach, a prostredníctvom týchto fotografií a videí pomôžeme ľuďom pochopiť dosah a úspechy projektu, ktorý sa realizuje na mieste takom vzdialenom, že by ho inak nikdy nevideli.“

„Projekt zameraný na tuleňa mníšskeho bude pokračovať ešte roky,“ dodáva na záver, „a keď kolónia dosiahne požadovaný počet jedincov, tulene mníšske sa presunú aj do nových oblastí, kde bude možné zriadiť chovné kolónie – a napokon sa snáď vrátia aj do Stredozemného mora. Na vlastné oči sme sa presvedčili o tom, že jeden z najdlhšie prebiehajúcich projektov na záchranu živočíšneho druhu pred vyhynutím môže prekvitať a rásť. A ja dúfam, že sa na ňom budem môcť aj naďalej podieľať, aby som mohol sledovať jeho vývoj a zdokumentovať ho na mojich fotografiách.“

„Pevne verím v silu fotografovania prírody pri zvyšovaní informovanosti a verím aj tomu, že fotograf prírody musí mať k prírode osobitný vzťah. Podľa môjho názoru by naša práca mala byť nejakým spôsobom spojená s ochranou nášho prírodného dedičstva.“