Pri každej návšteve Svalbardu zaplavia oceňovaného fotografa prírody Artura de Frías tie isté pocity. Patrí k nim zvyčajný pocit úžasu a vzrušenia z neuveriteľnej krásy tohto arktického súostrovia, ale aj fascinácia živočíšnymi druhmi, ktoré ho obývajú. Čoraz častejšie sa k týmto pocitom vkráda aj niečo iné. „Akoby som niečo strácal,“ tvrdí, „pretože osud tohto miesta a živočíchov, ktoré v ňom žijú, visí doslova na vlásku.“

Ako veterán už má Arturo za sebou 20 výletov do Arktídy a na ďalšiu stovku miest po celom svete, kde fotografuje ohrozené druhy nad aj pod hladinou mora, takže už videl množstvo úžasných divých zvierat. K jednému objektu ho to však ťahá aj naďalej: k ľadovým medveďom. Nie je náhoda, že zároveň patria medzi jedny z najviac ohrozených druhov. „Práve tieto medvede ma na začiatku priviedli k aktivizmu v oblasti ekológie a klimatických zmien,“ vysvetľuje, „a dodnes na mňa pôsobia rovnako. Každé stretnutie s nimi je jedinečné, ale niektoré aj tak vynikajú. A ja si myslím, že fotografia, ktorá dokáže takéto okamihy zachytiť, má skutočnú šancu ovplyvniť pohľad ľudí na svet.“

Nedávne stretnutie s ľadovými medveďmi Arturovi pripomenulo jedno z jeho prvých a najkľúčovejších fotení. „V máji roku 2024 som viedol výpravu a na ľade sme spozorovali medveďa,“ spomína. „Keďže ho naša prítomnosť nevyrušila ani nevyplašila, vypli sme motory a naša loď sa pomaly dokĺzala k poľu ľadových krýh, takže som ho mohol odfotiť zo vzdialenosti asi 40 alebo 50 metrov. Bol uvoľnený a zakrátko vyšlo najavo, že sa s nami hrá a že sa predvádza: váľal sa v snehu ako šteniatko, staval sa na zadné, hral sa s ľadom, špliechal sa vo vode… Bola to hodina čírej radosti.“

„Pri podobnej situácii som si uvedomil, akú majú fotografie moc. V roku 2011 som zachytil fotografiu iného polárneho medveďa poskakujúceho na poli ľadových krýh. Tento záber ma natoľko dojal, až som si pomyslel: ,Toto nemôže zostať iba v mojom počítači, musí to vidieť čo najviac ľudí.‘ Táto fotografia sa ocitla na obálke mojej prvej knihy. Doteraz som publikoval sedem kníh a celý výťažok z nich poputoval mojej nadácii Sustainable Development (Udržateľný rozvoj). Táto organizácia sa zameriava na rozvoj vidieka, ochranu zraniteľných osôb a našej planéty, ktorá čelí klimatickým zmenám.“

„Svalbard patrí k miestam, ktoré klimatické zmeny zasiahnu najviac,“ pokračuje Arturo. „Zohrieva sa dva- až trikrát rýchlejšie ako zvyšok planéty v dôsledku zníženého albedo efektu, ktorý opisuje mieru odrážania slnečnej energie od zeme späť do vesmíru, a to predovšetkým od ľadu a snehu. Topenie ľadovcov a úbytok morského ľadu, samozrejme, túto schopnosť odrážania oslabujú, a preto sa svet otepľuje a my strácame ešte viac ľadu. Je to začarovaný kruh.“

Podľa Artura sa nám naskytá prchavá príležitosť zachrániť svet prírody, čo má svoju paralelu aj v oblasti fotografovania prírody. Ani príležitosti na zachytenie významných záberov nepotrvajú dlho. „A preto potrebujem tie najlepšie fotografické nástroje, čo momentálne s prehľadom spĺňa fotoaparát Sony Alpha 1,“ vysvetľuje. „Pri záberoch, ako sú tie zo Svalbardu, ho často používam v spojení s objektívom FE 200 –600 mm G, ktorý mi poskytuje široké spektrum možností snímania, vynikajúcu ostrosť a nízku hmotnosť.“

„Pre mňa je pri zachytávaní týchto okamihov najdôležitejší úžasný systém automatického zaostrovania a rýchlosť fotoaparátu,“ pokračuje. „Na tieto miesta alebo pod vodu sa vydávame preto, aby sme zachytili majestátne žraloky a veľryby, pričom dúfame v skvelý zážitok zo stretnutia s nimi. A hoci nás to stojí veľa námahy a peňazí, počas týždenného výletu sa naskytne možno iba niekoľkosekundové okno, počas ktorého všetko vyjde dokonale. Ak je objekt blízko a máte vhodné svetlo, chcete získať dokonalý záber. Kedysi sa mi v týchto okamihoch podarilo zachytiť možno tri alebo štyri ostré fotky z dvadsiatich, no s fotoaparátom Alpha ich je aspoň 19 alebo 20.“

Sledovanie následkov klimatických zmien na vlastné oči zanechalo na Arturovi mimoriadne silný dojem. „Na Svalbarde vás čaká jeden z najkrajších a zároveň najpodnetnejších zážitkov, aký sa vám na tejto planéte môže naskytnúť. Priamo pred očami tam uvidíte klimatické zmeny v praxi. Bol som tam v apríli po jednej z najstudenších zím za posledných 20 rokov a obrovský Isfjord bol úplne zamrznutý. No keď som sa vrátil v máji, všetok ľad bol preč. Je to chaotická a neudržateľná situácia, v ktorej sú ľadové medvede rukojemníkmi.“

Ľadové medvede sú podľa Artura ukážkovými obeťami klimatických zmien a stojí za to pripomenúť si, prečo je to tak. „Ide o najväčších suchozemských predátorov na Zemi. Sú neuveriteľne silní, ale zároveň sa dokonale prispôsobili svojmu prostrediu, a preto v ňom zaujímajú veľmi delikátne postavenie,“ vysvetľuje. „Vo svete plnom dynamických zmien, s ktorými nedokážu udržať krok, je to ich slabina. Je známe, že vzhľadom na úbytok morského ľadu je pre nich čoraz ťažšie loviť, no klimatické zmeny taktiež ovplyvňujú to, ako sa medvedice starajú o mláďatá.“

„Brlohy si stavajú na súši a na jeseň sa do nich ukladajú na zimný spánok. Mláďatá sa narodia v brlohu, z ktorého vyjdú až na jar. Ale keďže morský ľad sa sťahuje na sever, musia za potravou putovať čoraz ďalej. Celé mesiace nič nejedli, takže ich matky musia do týždňa alebo dvoch zabiť tuleňa, inak zomrú od hladu – a s nimi aj ich mláďatá. Momentálne je počet jedincov tohto druhu stabilný, no ak to takto pôjde ďalej, o pár rokov všetko pôjde rapídne z kopca.“

Arturo upozorňuje, že tento problém sa neskončí len stratou významného zvieracieho druhu. „Keď sa táto delikátna rovnováha naruší, rýchlo sa zrúti celý ekosystém, a to spôsobom, ktorý nedokážeme ani len predvídať.“ Hodnota fotografie v tejto oblasti je podľa neho jasná. „Jacques Cousteau povedal, že ľudia chránia len to, čo milujú, a že milujú len to, čo poznajú. Prostredníctvom fotografií teda môžeme ľudí vzdelávať, ukázať im krásu prírody a presvedčiť ich, aby začali pomáhať ohrozeným druhom.“

Arturo dúfa, že vďaka výťažku z jeho fotografických kníh, ktoré mu vyniesli už státisíce eur a pomohli spustiť projekty na obnovu prírody po celom svete, sa medzi ochrancov prírody zaradí čoraz viac ľudí tak, ako sa to podarilo jemu. „Ide o to, že všetky deti v útlom veku milujú prírodu, no v určitom bode toto kúzlo vyprchá a ony naň zabudnú. Fotografie nám môžu túto fascináciu pripomenúť. A keď pochopíme, že to, čo milujeme, je ohrozené, obete, ktoré musíme ako spoločnosť priniesť, aby sme svet zachránili, sa nezdajú také veľké.“