Vzdialenosť je pri fotografovaní prírody kľúčovým faktorom. Byť blízko, byť ďaleko… všetko je svojím spôsobom dôležité. Blízkosť môže priniesť vzácne uhly pohľadu a zážitky. Priestor môže zaistiť bezpečnosť a lepšie pochopenie. Pri niektorých živočíšnych druhoch je úctivá vzdialenosť priam životne dôležitá tak pre fotografa, ako aj pre objekt.

Melissa Schäfer si vo vzťahu k voľne žijúcim zvieratám a obzvlášť medveďom prešla dlhú cestu. Vyrastala na predmestí Hamburgu zdanlivo milión kilometrov od divokej arktickej tundry, ktorá je dnes pre ňu domovom. Otec ju zvykol každé ráno budiť rozkošnou bábkou bieleho ľadového medveďa a izbu mala plnú fotografií týchto zvierat. Dnes je z nej úspešná fotografka prírody, turistická sprievodkyňa a autorka nádherného časopisu Mother, ktorý propaguje ženy v tomto odvetví.

„Ľadové medvede som odjakživa zbožňovala, pretože sú to také silné a krásne zvieratá,“ spomína. „Zároveň mi však pripadali takmer až nereálne… ako stvorenia, ktoré si vieme predstaviť len z fotiek. Nikdy by som si nepomyslela, že niekedy naozaj uvidím takéhoto medveďa na vlastné oči, a Arktída mi pripadala ako iná planéta.“

Dokonca odmietla ponuku pozrieť sa na medveďa v zajatí. „Keď do miestnej zoo priniesli ľadové medvede, na sekundu mi napadlo, že sa tam zájdem pozrieť,“ spomína Melissa. „Chcela som vidieť ich veľkosť a pohyb. Nikdy som tam však nešla, lebo predstava ľadového medveďa na plastovom ľadovci mi akosi nesedela. Chcela som kráľa Arktídy vidieť v jeho prirodzenom prostredí.“

Spočiatku zdanlivo neprekonateľná vzdialenosť sa skrátila na niekoľko metrov, čo viedlo k najpamätnejšiemu stretnutiu celej jej kariéry. „Vlastne to bolo počas našej prvej cesty na východné pobrežie Špicbergov,“ hovorí. „Napokon sme prišli až k morskému ľadu. Keď sme v snehu uvideli stopy a ja som si uvedomila, že neďaleko sa nachádzajú skutočné ľadové medvede, bolo to ako sen.“

„Z ničoho nič sme na ľade zbadali medvedicu,“ pokračuje. „Čakali sme a ona k nám priplávala na krásnej vlnitej kryhe. Bola to prvá medvedica, akú som kedy stretla, a tiež tá najkrajšia. Bláznila sa tam pred nami v snehu a bola taká uvoľnená a tichá, keď sa predvádzala. Cítila som s ňou také hlboké spojenie, že som ju na mieste pomenovala ‚Helen‘.“

Citová vzdialenosť môže pri ochrane zvierat veľmi zavážiť a naša láska k životnému prostrediu je silným dôvodom pre jeho ochranu. „Keď sa s ľuďmi delím o tieto zážitky, snažím sa im sprostredkovať moje vlastné puto s daným zvieraťom alebo miestom,“ vysvetľuje Melissa. „Medvedica, ktorú som práve stretla, je len medvedicou. Keď ju však pomenujem, je to osobnejšie.“

„S Helen som na ľade strávila asi 30 minút, možno o niečo viac alebo menej. Keď ste na ľade, prestanete úplne vnímať čas. Potom pokojne odkráčala preč a my tiež. Bolo to nádherné stretnutie, ktoré nebolo stresujúce ani pre jednu stranu.“

Emócie vyvolané prostredníctvom fotografií môžu podľa Melissiných slov zvýšiť povedomie nielen o problémoch, akým čelia živočíšne druhy v Arktíde, ale aj každý z nás. „To, že Arktída sa mení, nie je žiadna novinka,“ hovorí, „ale obávam sa, že ľudia sú voči tomu otupení, prijímajú to a neuvedomujú si, aké je to už teraz zlé. Ľadové medvede potrebujú ľad pre život, pretože na ňom lovia a ak sa jeho plocha zmenší, môžu hladovať a utopiť sa.“

„Ústup ľadovcov som videla na vlastné oči,“ pokračuje. „Existujú fjordy, po ktorých sme sa ešte pred pár rokmi prechádzali, no dnes je z nich len voda. A keďže medvede nevedia loviť tulene, teraz lovia soby. Pred pár rokmi bolo čosi také ešte nevídané a dnes je to bežný úkaz. Lenže ľadovým medveďom nestačia na prežitie soby. A problém s prežitím majú aj samotné soby, lebo nestabilné počasie spôsobuje mrznúci dážď a ten pokrýva trávu, ktorou sa kŕmia, hrubou vrstvou ľadu.“

„Všetko sa to môže zdať veľmi vzdialené a neosobné – a presne také mi to pripadalo, keď som žila v Nemecku,“ priznáva. „Lenže to je veľmi nebezpečné a nepravdivé, pretože dnes už vidíme, že klimatické zmeny sa neobmedzujú len na tieto oblasti. Prejavujú sa po celej Európe v podobe povodní a požiarov, preto by sme si mali uvedomiť, aký je náš svet vlastne malý a krehký.“

„Fotografia dokáže túto priepasť preklenúť,“ zdôrazňuje Melissa. „Chcem, aby si ľudia zamilovali aj miesta, ktoré sa im zdajú nedostupné. Chcem, aby si zamilovali tamojšie vtáky, ľad, svetlo, ľadové medvede a, samozrejme, aj Helen. Nezáleží na tom, či žijete v Spojenom kráľovstve, Nemecku alebo Švédsku – keď vám raz na nejakom mieste či zvierati záleží, núti vás to k zamysleniu.“

Hoci bolo prvé stretnutie s Helen pre Melissu hlbokým zážitkom, zdôrazňuje pritom, že je dôležité zachovať si úctivý odstup. Ten chráni tak ľudí, ako aj medvede. „Je to naozaj zvláštne,“ vysvetľuje. „Nechcete byť pri nich príliš blízko, no zároveň sa na ne nedokážete vynadívať. Sú veľké a nebezpečné. Niektoré sú zvedavé a hanblivé. Iné sú krvilačné. Keď teda vidíme, že je medveď vystresovaný alebo ide o mladú matku na love, okamžite odídeme.“

„Vyrušovať alebo stresovať zvieratá pri zaznamenávaní ich prirodzeného správania je absolútne neetické,“ pokračuje, „a platí to aj pre činnosti ako vnadenie, vynucovanie stretov, ktoré nie sú pre zviera bezpečné, či manipulácia s jeho prirodzeným prostredím. Vo všeobecnosti platí, že fotografi by pre ne mali byť neviditeľní.“

Okrem práce z lodí, vozidiel a jej vrodenej úcty k objektom pomáha výbava značky Sony Melisse udržiavať si bezpečnú vzdialenosť a zároveň zaznamenať každý okamih s dokonalou jasnosťou. Ako dlhodobá používateľka fotoaparátu Sony Alpha 1 sa spolieha na jeho neuveriteľné automatické zaostrovanie, vďaka ktorému dokáže zachytiť medvede aj v spleti ľadu a striekajúcej vody, ako aj rýchlosť snímania 30 sn./s. Pri práci za arktického úsvitu či súmraku si tiež musí poradiť so slabým svetlom, v čom zohráva rolu aj dokonalý výkon fotoaparátu Alpha 1, pokiaľ ide o citlivosť ISO.

Úctivú vzdialenosť si Melissa dokáže udržiavať aj vďaka práci s objektívmi ako FE 400 – 800 mm f/6.3 – 8 G OSS, FE 400 mm f/2,8 GM OSS a FE 600 mm f/4 GM OSS, zatiaľ čo neuveriteľné rozlíšenie fotoaparátu Sony Alpha 1 50 Mp nielenže prináša úžasné detaily, ale umožňuje aj efektívnejšie orezávanie.

„Fotím, pretože slová nedokážu zachytiť krásu ľadového medveďa… ako sa pohybuje, ako skláňa hlavu pri oňuchávaní snehu a celú reč jeho tela,“ dodáva na záver. „Ale fotografovanie nikdy nebolo iba o zvečňovaní voľne žijúcich zvierat. Je to aj o objavovaní sveta a dosiahnutí zmeny na osobnej úrovni. Keď som sa prvý raz priblížila k ľadovej medvedici, otvorilo mi to bránu do nového sveta, nového života. V jedinom okamihu mi Helen ukázala, čo znamená skutočne žiť v prítomnosti, ako aj to, že nič nie je nemožné.“

„Podľa mňa som Helen videla pri jednom návrate na východné pobrežie. Jasné, že si nemôžem byť na 100 % istá, že to bola ona, ale bola na tom istom mieste a mala správny vek. Tentoraz mala dve mláďatá. Často na nich myslím a dúfam, že aj tie medvieďatá budú jedného dňa mať svoje mladé. Ak však nezastavíme zmeny, ktoré im tak strpčujú život… ktovie?“