Od mája do septembra máva Kiki Hendriks súťažnú sezónu. Holandská paralympionička, ktorá sa špecializuje na skok do diaľky a beh na 100 metrov, súťažila na najvyššej úrovni, naposledy na letných paralympijských hrách v roku 2024 a na majstrovstvách sveta v paraatletike 2025, kde získala striebornú medailu v skoku do diaľky v triede T64.

„Zima je na tréning, výsledky potom vidíte v lete,“ vysvetľuje a opisuje náročný kolobeh prípravy a súťaží, „trénujete a trénujete, snažíte sa pridať k skoku niekoľko centimetrov alebo skrátiť čas šprintu o zlomok sekundy. A preteky sú počas sezóny takmer každý týždeň. Snažiť sa byť lepším sa však oplatí. Práve vďaka tomu uvidíte, že vaše úsilie prináša ovocie.“

V súťažnom športe sú vlastnosti ako odhodlanie, úsilie a odvaha nevyhnutnosťou, no pre Kiki, ktorá v dvoch rokoch prišla o dolnú časť ľavej nohy, pravú ruku a prsty na ľavej ruke a v dospievaní aj o dolnú časť pravej nohy, sú tieto vlastnosti jednoducho neoddeliteľnou súčasťou jej každodenného života. Rovnakú sústredenosť venuje aj fotografii, ktorá jej však podľa jej slov dáva niečo celkom iné.

„K fotografii som sa dostala vlastne ešte pred atletikou,“ vysvetľuje, „a od samého začiatku bola pre mňa únikom, príležitosťou spojiť radosť z pobytu v prírode s niečím tvorivým.“ „Páčilo sa to mojej starej mame,“ spomína, „a dovolila mi požičať si jej fotoaparát a experimentovať. V škole ma tiež povzbudzoval jeden učiteľ a nakoniec som sa chodievala na fotografické výmenné pobyty so študentmi z Poľska. Mala som tak množstvo príležitostí fotografovať a stretávať ďalších ľudí, ktorí tiež milujú fotografiu.“

„Dnes je pre mňa fotografia dokonalým spôsobom, ako si oddýchnuť po náročných tréningoch a súťažiach,“ pokračuje Kiki, „a počas voľna takmer vždy vyrážam von s fotoaparátom. Rada sa prechádzam v parku alebo na poliach, prípadne si sadnem a čakám, kým sa predo mnou objaví ten správny okamih. Pobyt v takomto prostredí je veľmi upokojujúci a hoci je život v atletike rýchly, s fotoaparátom si užívam práve vtedy, keď spomalím, čakám a som trpezlivá.“

Kiki žije v Amsterdame a často navštevuje chránenú prírodnú rezerváciu Amsterdamse Waterleidingduinen s rozlohou 3 400 hektárov, ktorá sa rozprestiera pozdĺž pobrežia medzi Zandvoortom a Noordwijkom. Práve tam sa venuje fotografovaniu voľne žijúcich zvierat. Rezervácia je domovom pre daniele, líšky a viac než 100 hniezdiacich druhov vtákov, takže pre milovníčku prírody, akou je Kiki, ponúka množstvo príležitostí na fotografovanie. Počas dovoleniek však fotografuje aj krajinu a vo voľnom čase medzi jednotlivými disciplínami dokumentuje svojich spolusúťažiacich.

„Rada vyrážam na miesta, ako Waterleidingduinen, pretože je tam vždy čo fotografovať z ríše zvierat,“ hovorí, „a už od začiatku ma fascinovalo fotografovanie malých zvierat, hmyzu a vtákov, najmä s makroobjektívom, ktorý mi umožnil vidieť detaily, aké by som za normálnych okolností nikdy nevidela. Makro mi tiež umožňuje hrať sa s ostrosťou, čo som vždy rada robila. Ste tak blízko, že pozadie aj popredie sú takmer vždy výrazne rozmazané a charakter zaostrenia sa mení aj pri najmenších pohyboch. To je pre mňa fascinujúce.“

Kiki rada vytvára zábery zblízka aj s inými modelmi ako makroobjektívmi, napríklad objektívom Sony FE 200 – 600 mm f/5,6 – 6,3 G OSS. „Je prekvapujúce, ako blízko sa s týmto objektívom môžete dostať,“ hovorí a spomína na nedávne stretnutie s vážkou, „v ten deň som vyrazila fotografovať daniele, ale v skutočnosti som prišla k nesprávnemu vstupu do parku a nikde žiadne neboli. Cestou domov som zastavila, sadla si do trávy a napila sa a vtedy som si všimla, ako okolo lietajú vážky. Myslela som si, že so sebou nebudem mať správny objektív, ale rozhodla som sa, že sa posnažím a aj tak to skúsim. A potom jedna z nich pristála presne na tom správnom mieste.“

Vzhľadom na fyzické problémy, ktorým čelí od detstva, sa používanie veľkého objektívu a sofistikovaného fotoaparátu, ako je jej súčasný Sony Alpha 1 II, môže niekomu zdať nemožné, no pre Kiki je to len ďalšia prekážka, ktorú treba prekonať: „Pre mňa je normálne, že musím na veciach pracovať tvrdšie, pretože svet je stvorený pre ľudí s dvoma rukami. Na pravej ruke nosím protézu, ktorá sa dokáže otvárať a zatvárať, a často ju používam tak, že sa na nej snažím udržať v rovnováhe objektív. Potom palcom na ľavej ruke zmením nastavenia a stlačím spúšť. Môj palec je pre mňa záchranou, lebo inak by to bolo veľmi ťažké.“

Kiki vysvetľuje, že so stabilitou jej pomáha aj príslušenstvo ako monopod, gimbalová hlava a príležitostne aj káblové diaľkové ovládanie. Rovnako ako pri jej športových úspechoch však všetko stojí na pozitívnom prístupe a tréningu. „Pri fotografovaní som sa jednoducho neponáhľala,“ hovorí, „niektoré veci fungovali a iné nie. Pre mňa nie je nič nemožné, ak sa pokúsite prísť na to, ako to dosiahnuť. Vždy existuje spôsob, ako to zvládnuť.“

„Pomáhajú mi aj niektoré funkcie môjho fotoaparátu Sony Alpha 1 II, napríklad možnosť prispôsobiť si ovládacie prvky fotoaparátu a objektívu,“ hovorí, „platí to najmä pre automatické zaostrovanie, ktorému priraďujem iné tlačidlá, na ktoré ľahšie dosiahnem. A výkon automatického zaostrovania fotoaparátu je sám o sebe nesmierne dôležitý. Jednoducho môžem nastaviť AF tak, aby sledovalo konkrétny objekt, a ono ho bude sledovať kdekoľvek na snímke bez akéhokoľvek ďalšieho zásahu z mojej strany, takže sa môžem sústrediť na kompozíciu. AF a snímková frekvencia sú dostatočné na fotografovanie akéhokoľvek objektu z ríše zvierat.“

„Stabilizácia obrazu SteadyShot v tele fotoaparátu a objektívoch mi tiež pomáha pri sledovaní objektov,“ pokračuje, „alebo keď potrebujem rýchlo zmeniť kompozíciu a trochu strácam rovnováhu. Dôležitá je pre mňa aj nízka hmotnosť výbavy, najmä preto, že sa ju väčšinou snažím udržať v rovnováhe na svojej pravej ruke. Keď som pred desiatimi rokmi začínala, fotoaparáty aj objektívy boli oveľa väčšie a ťažšie, ale modely ako FE 24 – 70 mm f/2,8 GM II, ktorý používam na fotografovanie krajiny, mi výrazne odľahčili zostavu.“

Keď je ďaleko od súťaží na atletickej dráhe, Kiki pri fotografovaní vidí a vníma veci, ktoré by jej inak unikli. „Som pozornejšia, viac prítomná a fotografia mi tiež pomohla viac sa otvoriť iným ľuďom,“ uzatvára. „Keď som začínala, bola som hanblivé dieťa, ale fotografia mi skutočne pomohla. Nadšenie, ktoré som pre ňu mala, mi pomohlo nadviazať kontakt s ďalšími fotografmi, s ľuďmi, ktorí zdieľali rovnakú vášeň.“

„Súťaže, tréningy a cestovanie mi zaberajú 90 % času a často vidím iba interiéry letísk, autobusov a štadiónov. Samozrejme, som štastná, že som toho súčasťou, ale vďaka tomu je pre mňa čas strávený vonku s fotoaparátom ešte výnimočnejší. Mojím snom je vziať si Alpha 1 II so sebou na safari a dúfam, že sa mi to podarí po súťažení na paralympijských hrách v roku 2028. Budem sa naďalej snažiť o oba tieto ciele.“