V Papue Novej Guinei nájdeme úrodnú provinciu Milne Bay, ktorú pokrývajú husté lesy a mangrovníkové mokrade. Zaberá juhovýchodný úsek krajiny a pozvoľne sa tiahne až k Šalamúnovmu moru, kde sa rozpadá na skupinu viac než 600 ostrovčekov. Spleť džunglí a polí križujú rieky a potoky. A možno sa to bude zdať západniarom zvláštne, no práve oni sú ulicami a diaľnicami provincie Milne Bay.

Práve táto krajina tvorí kulisu snímky „Echoes“ – nádhernej vizuálnej eseje od Paola Sodiho, ktorá zachytáva niekoľko krátkych dní v živote miestneho chlapca menom Sereva. Tento film vykresľuje ťažkosti a nádeje Serevu a jeho rodiny, ale aj veľkú krásu, ktorá napĺňa ich dni.

„Krátko po začatí filmovania snímky ‚Echoes‘ som natáčal Severu, ako sa hrá s okrúhliakmi na brehu rieky,“ spomína Paolo. „Hádzal do vody žabky a podobne ako deti po celom svete sledoval, ako skáču. Táto jednoduchá hra mu prinášala obrovskú radosť. Potom si šiel do rieky zaplávať. Vtedy sa spustil hustý lejak. Bolo to čarovné a jeho radosť bola nákazlivá. Toľko číreho šťastia spôsobeného len tým, že ste na svete.“

Paolo v Papue Novej Guinei nebol prvýkrát, ale „Echoes“ preňho bol trochu odlišným projektom. „Prvýkrát som tu bol pred ôsmimi rokmi, aby som natočil film o miestnych obyvateľoch a zvieratách,“ vysvetľuje, „a našiel som túto čarovnú krajinu. Keď spoznáte príslušníkov kmeňov a uvidíte divé zvieratá a džungľu, okamžite pochopíte, aké je to tu odlišné a výnimočné.“

„Odvtedy som sa sem túžil vrátiť a natočiť ďalší film,“ pokračuje. „S mojím tímom pôsobiacim v tejto oblasti sme preberali rôzne nápady. Jeden z nich sa týkal kanoe, ktoré používajú domorodí obyvatelia. Existujú dva druhy – vojnové kanoe sú dlhšie, väčšie a krajšie, zatiaľ čo rybárske kanoe sú jednoduchšie a funkčnejšie. V rámci tohto projektu som sa chcel porozprávať s ľuďmi žijúcimi v dažďovom pralese, aby som zistil, ako tieto kanoe vyrábajú a akú rolu zohrávajú v ich živote. Keďže žijem v Taliansku, nemôžem to, samozrejme, zisťovať osobne, preto mi členovia tímu poslali hromadu videí. A keď som videl to so Serevom, môj záujem sa okamžite zvrtol iným smerom.“

Životy ľudí sa menia a s nimi sa mení aj ich tvorivá vízia. Pred dvoma rokmi sa Paolo stal otcom, preto jeho pozornosť začali nevyhnutne priťahovať životy detí v tomto prostredí. „Keď sa mi narodila dcéra, môj prístup sa zmenil. Je to moja múza a inšpirácia a ja som hneď videl spojitosť so Serevom. Preto je „Echoes“ práve jeho príbehom. On je hlavný hrdina. Témou je jeho život a sny jeho rodiny o tom, čo z neho vyrastie. Je to o veciach, ktoré ľuďom chýbajú, ale aj o tom, čo nachádzajú.“

12 dní Paolo sledoval Serevu a dokumentoval jeho cestu do školy a život v dedine. „Veľa vecí je tam normálnych,“ vysvetľuje, „a veľa zasa nie. Predstavte si deväť- alebo desaťročného chlapca, ktorý sa zobudí, vyčistí si zuby, oblečie si pomerne bežnú školskú uniformu a hodí si na chrbát batoh – no vtom si všimnete, že nemá topánky. A do školy nejde autobusom ani ho tam neodvezú rodičia. Musí tam priveslovať sám v rybárskom kanoe po vode plnej morských krokodílov, hadov a nebezpečného hmyzu. Robí to sám a úplne bez obáv. Pripadal mi neuveriteľný, ale preňho to bola rutina.“

Sereva si k Paolovi rýchlo vytvoril vzťah a vôbec mu neprekážalo, že ho filmujú. „Úplne na začiatku bol ku mne chladný a pomerne vážny, ale potom sme spolu trávili celé dni a skvele sme sa bavili. Veľmi ho zaujímali moje fotoaparáty a proces kopírovania záznamu na pevné disky. Nikdy predtým navyše nejedol Nutellu, ktorá tiež pomohla nášmu zblíženiu! Raz nám dokonca pred večerou zaspieval nádhernú pieseň, ktorou sa celý dokument končí.“

Paolo verí, že na jeho vzťah so Serevom a následný úspech projektu mala veľký vplyv aj výbava, ktorú si vybral – najmä pokiaľ ide o to, aby sa citlivý subjekt necítil zahltený. „Pri tomto projekte som väčšinou používal kameru Sony BURANO,“ vysvetľuje. „Pre mňa je to úplný sen a je ideálna na tvorbu dokumentov.“

„Jej telo je malé a ľahké, takže môžete snímať z ruky alebo si ju oprieť o rameno a nepotrebujete držiak,“ pokračuje. „To je skvelé, keď chcete nahrávať prosté, tiché chvíle, ako tomu bolo u mňa so Serevom. Je oveľa realistickejšie a autentickejšie robiť to všetko sám… bez asistenta kameramana, pretože som sa mohol spoľahnúť na úžasné automatické zaostrovanie kamery, bez osvetľovačov… Väčšinou som tam bol len ja a on, prechádzali sme sa a on mi rozprával svoj príbeh. Ak by so mnou za kamerou stálo ďalších päť-šesť ľudí, správal by sa úplne inak.“

Práve v duchu tejto túžby po autenticite sa Pablo spoliehal na bezchybný výkon kamery BURANO pri slabom svetle. „Chcem pracovať len s prirodzeným svetlom,“ vysvetľuje. „V Papue Novej Guinei je krásne svetlo, preto som s radosťou bral všetko, čo mi slnko prinieslo, prípadne som pracoval pri žiare ohňa. Podarilo sa mi to však výhradne vďaka funkciám, ako sú dve základné úrovne citlivosti ISO kamery BURANO: 800 ISO a 3200 ISO. Tie mi umožnili vybrať najlepšiu citlivosť pre scénu, ktorú som práve dokumentoval, a to bez straty kvality obrazu.“

„Nechcel som použiť ani gimbal,“ pokračuje, „a preto bola pre mňa neoceniteľná funkcia IBIS v kamere. Vďaka nej som mohol kráčať so Serevom a získať nádherne plynulé zábery, no a v prípade potreby som mohol natáčať z ruky. A keď sme už pri tom, hoci som pri tomto filme používal bežné objektívy, ako FE 12 – 24 mm f/2,8 GM a FE 24 – 70 mm f/2,8 GM, pri scénach so Serevom v kanoe som využil aj model FE 200 – 600 mm f/5,6 – 6,3 G OSS. Vďaka tomu som získal zábery zblízka na to, ako vesluje, alebo na vlnky na hladine, ktoré celému príbehu dodávajú ďalšie vrstvy.“

Kľúčovým momentom filmu je Paolov rozhovor so Serevovým otcom. Ten hovorí o tom, že chce svojmu adoptívnemu synovi dopriať čo najlepšie príležitosti a úspechy: vlastné kanoe, aby mohol pracovať a jedného dňa si postaviť vlastný dom. Pri natáčaní tohto filmu v sebe Paolo objavil vlastnú ozvenu týchto myšlienok a nádejí.

„Keď som ukázal Serevove zábery jednému chlapcovi v Taliansku, povedal mi, že je to smutné, pretože títo ľudia nemajú všetko to, čo máme my. Rôzne prístroje a prepychové veci. Povedal by som, že majú niečo viac. Áno, ich život vie byť náročný, ale žijú v nádhernej prírode, majú silné rodinné zväzky a všetko si to vážia. Každé dieťa o niečom sníva a každá rodina by mala mať sen, ktorý chce svojmu dieťaťu splniť. Oni sa to snažia dosiahnuť spoločne. Ale tie najjednoduchšie veci sú niekedy najsilnejšie a najobohacujúcejšie. A práve to chcem odovzdať svojej dcére.“