„Vždy, keď sa ocitnem v Arktíde, zaplaví ma pocit čistého úžasu, ktorý jednoducho nevyprchá,“ hovorí fotograf prírody Mickaël Peralta. Jeho poslaním je učiť ľudí vážiť si divočinu, kde „rozľahlá otvorená krajina a inšpirujúca fauna vytvárajú pokoj, samotu a vzácny, silný pocit vyrovnanosti.“

Trojtýždňová expedícia na zamrznuté východné pobrežie Grónska bola dlho Mickaëlovým osobným cieľom, ktorý mu nakoniec priniesol všetko, v čo dúfal. „Po mnohých cestách naprieč Nórskom, Faerskými ostrovmi, Islandom a Špicbergami bolo pre mňa Grónsko posledným dielikom do skladačky,“ vysvetľuje, „pripojil som sa k expedícii na lodi s názvom Polarfront, bývalej meteorologickej výskumnej lodi zo 70. rokov. S dĺžkou približne 55 metrov bola loď dostatočne malá na to, aby sa dostala aj do tých najodľahlejších fjordov. Výprava prebiehala počas arktického leta a prostredie som si naplno vychutnal aj tým, že som si zaplával priamo z lode vo vode s teplotou jeden či dva stupne Celzia.“ „Napriek teplejším mesiacom zostáva jednou z mojich najsilnejších spomienok zvuk morského ľadu, ktorý sa lámal pod trupom lode,“ spomína, „praskanie a dunenie ľadu patrí k najintenzívnejším a najnezabudnuteľnejším vnemom, aké som kedy zažil. Pre človeka zvonku je to niečo úplne cudzie a pritom tak príznačné pre toto miesto.“

„Cieľom tohto projektu bolo ukázať nesmiernu rozľahlosť doteraz nedotknutej divočiny,“ pokračuje Mickaël, „plavili sme sa oblasťami, ktoré väčšina ľudí nikdy nevidela, nieto ešte navštívila.“ „Grónsko, a najmä jeho východné pobrežie, je mimoriadne ťažko prístupné. Chcel som zachytiť krajinu, ktorá je stále skutočne divoká a nespútaná. Táto cesta mi umožnila pristupovať k tomuto úžasnému miestu ako dokumentaristovi, nielen ako fotografovi prírody a krajiny,“ hovorí, „navštívili sme grónsku dedinu, ktorú obklopuje morský ľad dlhý takmer 80 km a väčšinu času je úplne izolovaná. Keď s miestnou komunitou strávite niekoľko dní a dokumentujete ich každodenný život, začnete lepšie chápať, čo znamená žiť na takom odľahlom mieste a byť odkázaný na lov ako zdroj potravy.“

Počas Mickaëlovej trojtýždňovej cesty sa grónska príroda a fauna ukázali v plnej kráse a spoločne vytvorili veľkolepé spomienky. „Stretnutia s arktickou zverou, najmä s ľadovými medveďmi, sú vždy hlbokým zážitkom,“ spomína, „jeden takýto moment mi umožnil zachytiť aj jedinečnú geológiu týchto nehostinných miest. Videli sme ľadového medveďa stáť nad nami na okrových a hnedých skalách – a tento obraz dokonale vystihoval typický ráz ďalekého severu.“

K Mickaëlovým obľúbeným snímkam patria aj zábery na týčiace sa ľadovce. „Objavovanie ľadovcov takýchto rozmerov bolo jedným z mojich hlavných cieľov pri návšteve Grónska,“ vysvetľuje, „ich veľkosť ďaleko presahovala to, na čo som zvyknutý zo Špicbergov. More býva medzi chrániacimi svahmi fjordov často mimoriadne pokojné, čo umožňuje zachytiť ľadovce so zrkadlovo hladkou vodou a minimalistickou atmosférou – dokonca aj pri vysokých časoch uzávierky.“

Mickaëlova túžba zdieľať tieto nedotknuté miesta a neopakovateľné stretnutia pramení čiastočne z jeho vlastného prvého stretnutia s divočinou – a práve kontakt s jej krásou zásadne ovplyvnil jeho fotografickú cestu. „Všetko sa pre mňa zmenilo počas jednej neuveriteľnej cesty do Oregonu, takmer pred desiatimi rokmi,“ vysvetľuje, „bolo to moje úplne prvé fotografické dobrodružstvo – 15 dní na cestách a život na plné obrátky len s jedným priateľom fotografom. Táto cesta zmenila všetko a práve vtedy sa zrodila moja vášeň pre fotografiu, spolu s láskou k otvoreným, nekonečným priestorom.“ „Dnes mi spojenie fotografie a divočiny prináša hlboký pocit slobody – fyzickej aj duševnej,“ pokračuje, „cesty, ako táto do Grónska, sú pre mňa formou meditácie – spôsobom, ako sa znovu napojiť na to podstatné, no predovšetkým príležitosťou odovzdať ďalej ten pocit z pobytu v prírode. Práve krása sveta prírody ma podnietila objavovať stále viac – a chcem, aby rovnakú inšpiráciu pocítili aj ostatní.“

Aby Mickaël dodal svojim snímkam spontánnosť a dramatickosť, vyvinul si osobitý štýl fotografovania, v ktorom sa opiera o fotoaparáty a objektívy Sony. „Mojím cieľom je vyrozprávať príbeh celej cesty jediným záberom a okamžite sprostredkovať divákovi emócie, ktoré som prežíval,“ vysvetľuje, „Všetky fotografie snímam z ruky, bez filtrov, a zvyčajne cestujem len s jedným telom fotoaparátu a dvoma či troma objektívmi. Približne 80 % výsledného obrazu vzniká v momente stlačenia spúšte, zvyšok dotváram v postprodukcii. Zámerne pracujem s obmedzenou farebnou paletou, ktorá ma prirodzene priťahuje k severskému prostrediu.“ „Na takejto výprave vzniká veľa záberov priamo z paluby lode, čo predstavuje technickú výzvu aj na pokojnej hladine,“ pokračuje, „keďže loď je neustále v pohybe, pracovať s dlhšími časmi uzávierky je veľmi náročné, preto zvyčajne používam časy od 1/250 s až po 1/8 000 s.“

Pri potláčaní pohybov lode pomáha technológia optickej stabilizácie obrazu Sony Optical SteadyShot, ktorou disponujú nielen objektívy, ale aj telá fotoaparátov – vrátane Mickaëlovho modelu Alpha 7R V. „Počas tejto výpravy som sa bližšie zoznámil s objektívom FE 28 – 70 mm f/2 GM, ktorý spolu s modelom FE 300 mm f/2,8 GM OSS vytvoril moju najpoužívanejšiu dvojicu,“ hovorí. „Rozsah 28 – 70 mm bol neuveriteľne užitočný pri fotení z malých člnov Zodiac počas krátkych výletov k ľadovcom,“ vysvetľuje Mickaël, „je mimoriadne univerzálny, s vysokou svetelnosťou a vynikajúcou kvalitou obrazu, zatiaľ čo 300 mm objektív mi umožnil výrazne oddeliť zvieratá od pozadia – napríklad ľadové medvede, pižmone, arktické líšky či zajace – a zároveň snímať ľadovce v tesnom výreze, takmer ako portréty.“ „Keďže kladiem veľký dôraz na dosiahnutie čo najvyššej kvality obrazu už priamo vo fotoaparáte, model Alpha 7R V je pre mňa jasnou voľbou,“ hovorí, „je mimoriadne pohotový, ľahký a disponuje výnimočným systémom automatického zaostrovania. Vysoké rozlíšenie je pre mňa zasa ideálne na vytváranie veľkoformátových výtlačkov. Objektívy radu Sony G Master tento výkon podčiarkujú – ponúkajú výnimočnú ostrosť, kontrast a prirodzené podanie, vďaka čomu dokážem priamo v teréne tvoriť zábery, ktoré sú takmer dokonalé.“

Pre Mickaëla je Arktída múzou, ktorá ho neustále inšpiruje. „Jedným z mojich najväčších prianí do budúcnosti je stráviť niekoľko týždňov, možno aj mesiacov, v tradičnej grónskej dedine a autenticky zdokumentovať ich spôsob života,“ uzatvára, „v roku 2026 sa plánujem vrátiť na Špicbergy, aby som zažil odchádzajúcu zimu. Všetko bude biele, tiché a surové. Každé ročné obdobie prináša niečo iné a každá cesta je úplne novým objavovaním, ktoré vo mne stále prebúdza rovnakú detskú zvedavosť. A vďaka výbave od spoločnosti Sony si tento pocit dokážem uchovať ešte dlhšie.“