„Môžete sa tam o sebe veľa dozvedieť,“ tvrdí Tobias Hägg, „a práve to je jedno z lákadiel toho miesta.“ Tým „miestom“ je švédske Laponsko, provincia tvoriaca najsevernejší cíp krajiny, ktorá siaha až k okrajom polárneho kruhu.

Laponsko je rozľahlé. Zaberá skoro štvrtinu celej pevninskej časti Švédska, takže je zhruba rovnako veľké ako Portugalsko a dvakrát väčšie ako Švajčiarsko. A panujú tam extrémne podmienky vrátane najnižších nameraných teplôt v krajine, ktoré často dosahujú −40 °C, a tiež najvyššej hory Kebnekaise alias „Kotlíkového hrebeňa“ s dvoma vrcholmi: štít bez ľadu siaha do výšky 2 096 m a ten zaľadnený stúpa a klesá podľa ročného obdobia.

Súčasťou tohto územia je prírodná rezervácia Vindelfjällen, ale aj ďalšie chránené oblasti, a tamojšie ľadovcové údolia, jazerá a lesy obývajú soby, losy, medvede, rosomáky, rysy a polárne líšky. Áno, Laponsko je veľké. A nádherné. A aj nebezpečné.

Pri pohľade na Tobiasove fotografie sa môžeme ľahko stratiť v krásach divočiny, ale ako sám zdôrazňuje, človeku tam zároveň hrozí veľmi reálne nebezpečenstvo, že stratí orientáciu, stratí sa alebo sa nestihne vrátiť späť. „Raz sa mi to stalo a bol to nezabudnuteľný zážitok,“ spomína. „Vstával som skoro ráno, aby som odfotil východ slnka a mal ma vyzdvihnúť vrtuľník, no vtom sa prihnala hustá hmla a ja som musel táboriť ešte dva dni, kým sa nerozptýlila.“

Dá sa tam teda ľahko stratiť. Zároveň tam však môžete nájsť seba samého. S týmto aspektom si Tobias hravo poradil, vďaka čomu nadobudol z Laponska ešte pozitívnejší dojem a ešte viac si ho zamiloval. „Po prvýkrát v živote som naozaj porozumel divočine,“ tvrdí. „Nebezpečenstvo a samota vám dodajú chuť do života.“

Keď sa na to Tobias díva s odstupom času, vidí, že toto hlbšie pochopenie pre jeho domovinu bolo známkou osobnostného rozvoja. „Keď som začal fotografovať, chcel som spoznávať svet. Švédsko ma nikdy veľmi neinšpirovalo, pretože tam som sa predsa narodil, nie? Človek vidí všetky tie lesy, jazerá a prírodné krásy, ale ide to akosi mimo neho… ide o akúsi kulisu pri lyžovaní. Bežná vec.“ Švédi to očividne nazývajú „slepotou voči dôverne známemu“.

„O švédskom Laponsku som, samozrejme, vedel, ale je to niečo ako samostatná krajina a za bežných okolností ľudia tak ďaleko na sever nechodia. Preto som ďalej cestoval po svete, aby som videl čoraz väčšie hory a vyššie vodopády. Stále som sa snažil, aby moja ďalšia destinácia bola pôsobivejšia ako tá predchádzajúca. Nikdy ma to však nenaplnilo tak, ako keď som uprel pohľad späť na svoj domov. Keď som sa konečne dostal do Laponska,“ pokračuje, „bol to úplne nový pocit, ktorý sa ma zároveň bytostne dotýkal. Semienko bolo zasiate. To bol začiatok mojej lásky.“

Teraz túži dokumentovať Laponsko tak, aby ukázal jeho neuveriteľné prírodné krásy, ohromujúce rozmery a nehostinné podmienky. V podstate chce, aby ostatní pochopili, čo pri návšteve ďalekého severu cíti. Úloha je to náročná, no jeho snímkam sa darí tento dojem vyvolať. Čo teda človek potrebuje na to, aby sa mohol stať kronikárom podobného miesta? „To je ďalšia vec, ktorá sa mi páči,“ usmeje sa. „Laponsko vám nič nedaruje a fotky si musíte zaslúžiť.“

„Tento projekt má obrovský geografický rozsah – dalo by sa povedať, že je rovnako veľký ako samotné územie,“ tvrdí. „Je tam veľmi málo ciest a počasie sa neustále mení, takže v závislosti od ročného obdobia môžu byť niektoré oblasti takmer nedostupné. Na to miesto som musel nájsť vhodnú fotografickú odpoveď, pretože pre mňa nebolo prirodzené pracovať v takej rozľahlej a prázdnej krajine.“

Tobias uviedol, že mu pomohli fotoaparáty a objektívy Sony Alpha vrátane modelu Alpha 7R IV a objektívov, ako sú FE 16 – 35 mm f/2,8 GM, FE 24 – 70 mm f/2,8 GM, FE 70 – 200 mm f/2,8 GM OSS II a FE 100 – 400 mm f/4,5 – 5,6 GM OSS. „Vzhľadom na nedostatok ciest na túru, bežkovanie alebo jazdu na snežnom skútri,“ dodáva, „boli nesmierne dôležité malé rozmery a nízka hmotnosť. A hádam ešte dôležitejšia je ich schopnosť odolávať extrémnym teplotám. Ani v snehovej víchrici pri -40 °C im nič neunikne.“

„A keďže pri práci vo vzduchu, natáčaní videí a nočnej aj dennej krajiny potrebujem rôzne nastavenia, nejde len o prenosnosť na individuálnych expedíciách,“ dodáva. „Znamená to tiež, že si toho môžem vziať viac na dlhšie výpravy. Vo všeobecnosti so sebou brávam všetko, čo mám, a na divočine je skvelé, že výbavu, ktorú práve nepotrebujem, môžem nechať v stane, lebo mi ju nemá kto ukradnúť!“

Tobias sa okrem iného snaží interpretovať tamojšiu krajinu tým, že ju fotí z vrtuľníka. „Vďaka tomu môžem zachytiť väčšiu plochu a pomocou snímačov s vysokým rozlíšením a formátom Full Frame a stabilizácie obrazu mojich fotoaparátov Sony, ktoré krotia otrasy počas letu, dokážem zhotoviť snímky vyššej kvality ako z dronu,“ tvrdí.

Jeho azda najpôsobivejšie snímky sú tie, ktoré rovným dielom zachytávajú krajinu aj ľudský faktor. „Často tam vonku pridávam do záberov ľudí – či už seba samého, kamaráta alebo niekoho z miestnych domorodých Sámov,“ vysvetľuje. „Zasadzuje to do kontextu veľkosť a často aj nehostinnosť divočiny a divákovi to pomáha vžiť sa do mojej kože. Inak by sa tie scenérie dali len ťažko pochopiť.“

Hneď vidíme, v čom spočíva význam tohto prístupu – najmä pri záberoch člnov a kajakov plaviacich sa po nedotknutých jazerách tohto regiónu, na ktoré by bol inak pohľad skoro až abstraktný. „Uvedomil som si aj to, že takéto zábery vyzerajú lepšie na veľkoformátových printoch než na malých snímkach, pretože diváci ich len tak neprebehnú a majú tendenciu dôkladne ich preskúmať.“

Takéto velebenie divočiny má, prirodzene, aj svoje zákutia. Môže napríklad spôsobiť, že tam zavíta priveľa ľudí, čo zmení povahu celého miesta alebo ho dokonca poškodí. „Rozhodne je to znepokojujúce,“ priznáva Tobias. „A pri každej návšteve týchto miest musíte byť zodpovední. Našťastie mnohé miesta nemajú ani len názov, prípadne sú také ťažko dostupné, že väčšine ľudí by ani nenapadlo ich navštíviť. A ak sa mi podarí zachytiť ohrozený druh, ako je napríklad polárna líška, dám si pozor na to, aby som neuverejnil nič, čo by prezradilo jeho polohu.“

„Chcem napríklad ukázať, ako klimatické zmeny prispievajú k topeniu ľadovcov na horskom masíve Kebnekaise a ako na to (ale aj na iné činnosti ako ťažbu rudy a odlesňovanie) reagujú Sámovia. To, čo som tam zažil, vo mne vzbudilo novú vlnu hrdosti na švédsku krajinu aj na seba samého. Na začiatku som sa snažil len zachytiť záber, ktorý by som si mohol odniesť domov, no teraz je pre mňa rovnako dôležité prežívať dobrodružstvá, objavovať a skrátka pobudnúť na tom mieste. Vracal by som sa tam stále znova a znova, aj keby som nebol fotograf, ale dúfam, že s malou pomocou výbavy od spoločnosti Sony sa mi podarí Laponsko aj ochrániť.“