Krajina v okolí Bracknellu, ktorá leží na vzácnej párkilometrovej ploche zelene medzi diaľnicami M3 a M4 na západ od Londýna, sa spočiatku nemusí zdať ako vhodné miesto na pozorovanie zvierat. Pre fotografa Paula Browninga je však rovnako príťažlivá ako Serengeti. Vlastne ešte viac. „Je tam jazero,“ uvádza na začiatok. „Leží asi 30 minút od môjho domu v Surrey a chodievam k nemu už šesť rokov. Žije tam chovný pár jedincov potápky chochlatej a vždy na jar ich môžete zastihnúť, ako na chrbte prenášajú mláďatá. Pár z nich nevyhnutne dostanú volavky, no o rok neskôr si to všetko aj tak neoblomne zopakujú. Veľmi mi prirástli k srdcu. Vytvoril som si k nim citové puto ako k domácim zvieratkám, no oni v skutočnosti ani netušia, že som tam.“

Tento zážitok krásne ilustruje Paulov prístup, že krásu možno v ríši zvierat objaviť po celý rok, ak ju človek hľadá. „Už tretí rok sa zameriavam iba na britské zvieratá,“ vysvetľuje, „a hoci som zvykol chodiť do Európy fotiť druhy ako medvede či vlky, existuje viacero dôvodov, prečo teraz považujem za zmysluplnejšie zostať doma.“ Organizované výlety a akcie podľa neho začali príliš pripomínať turistické zážitky. „Často sa deje, že sa snažia vylákať predátorov až tesne k úkrytom s využitím iných zvierat, čo sa mi nepozdávalo. Oveľa viac sa mi páči, keď môžem objavovať okolie sám a vlastným úsilím hľadať tieto druhy v divočine. Nie je to síce také ľahké ako niekomu zaplatiť a nechať sa odviezť minibusom či spolupracovať so sokoliarmi alebo tráviť čas v prírodných parkoch, ale to mi osobne pripadá v podstate ako fotenie domácich zvierat. Nechcel som sa na tom podieľať. Namiesto toho sledujem zvieratá po celej Británii a v každom ročnom období.“

Svoj prístup zhrnul do série prednášok s názvom Chasing the Light, Following the Seasons (Hon za svetlom, výprava ročnými obdobiami). „Snažím sa ukázať, že nádherné zvieratá máme aj u nás doma,“ vysvetľuje, „a že nemusíte minúť 20 tisíc za výlet do Afriky. Stačí vyjsť von a započúvať sa do spevu vtákov vo vlastnej záhrade. Postaviť kŕmidlo a zopár konárikov použiť ako bidlá. Je to osobnejší a podľa mňa aj úprimnejší a obohacujúcejší pracovný postup.“ Tento rok Paul navyše na Instagrame vytvoril 30 päťsnímkových návodov na fotenie britských zvierat. On sám sa začal viac venovať prírodnej fotografii po sérii rôznorodých povolaní, ako je drum & bassový dídžej, predavač v obchode s platňami či profesionálny snowboardový fotograf. „Vrchol v poslednej menovanej profesii som dosiahol, keď som sa stal oficiálnym fotografom pre Team GB na svetovom pohári v snowboardingu,“ hovorí, „hoci som pri čakaní na súťažiacich na svahu často fotil zvieratá. Potom prišli lockdowny spojené s ochorením Covid-19 a ja som tvoril množstvo makrofotografií doma na záhrade. Prizvali si ma do programu BBC Springwatch, pretože ich zaujímalo, prečo profesionálny športový fotograf fotí včely! Keď sa všetko znova otvorilo, uvedomil som si, ako veľmi ma to baví. A odvtedy sa snažím týmto pocitom nakaziť aj ostatných, najmä pokiaľ ide o to, ako vám dokáže príroda zmeniť život. Podobne ako jazero v Bracknelle je kúsok odo mňa jeden lesík, ktorý je súčasťou súkromného pozemku. Má rozlohu len 100 metrov štvorcových, no je úžasne živý. Žije tam ďateľ veľký, striežik… hotová zlatá baňa. Vtáčí spev tam prehluší premávku a človeku stačí chvíľu sa tam zdržať a hneď sa cíti lepšie.“

„Naša krajina je nádherná a človek nemusí zájsť vôbec ďaleko, aby natrafil na zvieratá,“ pokračuje. „Stačí navštíviť Norfolk, ktorý je od Londýna vzdialený iba pár hodín, a nájdete tam miesta, ktoré vám budú pripadať ako na hony vzdialené od mesta. Uvidíte tam zajace a myšiaky, pustovky aj líšky. Alebo môžete v rezerváciách ako RSPB Leighton Moss, ktoré často navštevujem, pozorovať krásne drobné vtáky ako sýkorka fúzatá. Vyskytuje sa pomerne bežne, no keďže väčšinu času trávi ukrytá hlboko v trstine, ľudia ju nevidia. Musíte počkať, kým z nej vyjde v čase kŕmenia.“

Významnou súčasťou Paulovej práce je pohyb v teréne, no on bez mučenia priznáva, že tieto zručnosti nenadobudol zo dňa na deň. „Rozhodne som musel usilovne pracovať na tom, aby som zvieratá pochopil,“ hovorí. „Pri športe skrátka čakáte a čakáte, pričom viete, že skôr či neskôr sa niečo na trati udeje. Pri zvieratách toho musíte viac investovať, plánovať, preskúmať… ale keď do seba potom všetko zapadne, znamená to, že ste si to naozaj vydreli. Napĺňa ma to viac než čokoľvek iné.“ Vlastne je nadšenie z tohto lovu také uspokojivé, že často musí sám sebe pripomenúť, aby nezabudol zhotoviť snímku. „Poskladať všetko dohromady, hľadať známky aktivity, sledovať stopy, trus, vracať sa potme, čakať celé hodiny v úkryte… to všetko je také pohlcujúce, že by vám napokon stačilo len vidieť to, kvôli čomu ste vlastne prišli,“ priznáva. „Ja mám však titul z umeleckého odboru, takže mám estetické sklony. Vždy musím mať v hlave určitú kompozíciu alebo predstavu o svetle, ktorú sa snažím zrealizovať. Napríklad v prípade sovy pálenej som mal vymyslené ideálne miesto, pozadie, negatívny priestor, jej pózu počas letu za korisťou… je to trochu ako OCD. Chcem s pomocou zvierat, na ktoré tak dlho čakám, stvoriť vytúžené umelecké dielo.“ Paul tiež uviedol, že mu výbava značky Sony otvára nové príležitosti. „Momentálne používam model Alpha 1 a Alpha 1 II a poznám tieto fotoaparáty odpredu-odzadu, pretože som sa ich učil používať so zatvorenými očami. Nemôžete totiž dumať nad tým, ako zmeniť citlivosť ISO, keď sa vám naskytne príležitosť. Navyše mi vďaka neuveriteľným funkciám, ako je automatické zaostrovanie na vtáky, stačí na obrazovke sledovať histogram.“

„Nedávnym prírastkom, ktorý ma naozaj nadchol, je však režim predbežného zachytenia snímky,“ pokračuje. „Ak objekt dostatočne dlho pozorujete, dokážete predvídať, kedy sa chystá pohnúť, no podľa mňa sa už každému prírodnému fotografovi stalo, že nestihol zachytiť snímku odlietajúceho vtáka. Myslíte si, že to už máte, no v skutočnosti máte len jeho nohy v rohu snímky a prázdne bidlo k tomu! Predbežné zachytenie snímky neustále nahráva, preto vám poskytne čosi ako pársekundovú rezervu. Vďaka nemu vám rozhodujúca chvíľa neujde a rýchlosť fotoaparátu 30 sn./s zachytáva tvary krídel, aké som ešte nikdy predtým nevidel!“ Okrem toho, že Paul na vlastnej koži zažil výhody spojenia s miestnymi zvieratami, osobne sa stal svedkom aj ich blahodarného vplyvu na druhých. „Mám susedku, ktorá bola zavretá doma kvôli chorobe, a tak som jej navrhol, že ju raz za týždeň vezmem so sebou do prírody, aby sa dostala na čerstvý vzduch, videla vtáctvo a zvieratá a nasala čaro prírody. Potvrdila mi, že ten rozdiel je ohromný. Teraz chce chodiť von neustále. A potom je tu moja mama. Tá si vtáky dosiaľ nikdy nevšímala, ale ja som ju naučil pozorovať škorce pri rieke a vysvetlil jej, aké vydávajú zvuky, a teraz mi stále píše správy o tom, čo práve videla.“