Vojenské dopravné lietadlo C-130 zostupuje na drsnú pristávaciu plochu medzi odľahlými kroviskami národného parku Zakouma v Čade. Na palube je päť ohrozených nosorožcov ostronosých, ktorých čaká návrat do tejto oblasti. Tento krok je vyvrcholením dlhoročného plánovania a presne pre takéto okamihy fotografi ako Marcus Westberg žijú.

Širší ekosystém Zakouma, ktorý sa rozkladá na ploche takmer 11 000 štvorcových míľ, patrí medzi jeden z posledných zachovaných savanových biotopov v strednej Afrike. Vyznačuje sa neuveriteľnou škálou biodiverzity vrátane veľkých cicavcov, ako sú slony, levy, byvoly alebo žirafy. Jedno dôležité zviera však medzi nimi už viac ako 40 rokov chýba: nosorožec ostronosý. Intenzívne pytliačenie v 60. a 70. rokoch vyhubilo celú jeho populáciu. A Marcusa do tohto odľahlého kúta sveta priviedol práve jeho návrat.

„Návrat nosorožca do Čadu je naozaj neuveriteľne úspešný príbeh,“ vysvetľuje Marcus, „a to nielen pre nosorožce. Nikdy by k nemu nedošlo, ak by sa oblasť Zakouma nezmenila na útočisko pre divo žijúce zvieratá. Keď sem v roku 2010 prišla ochranárska nezisková organizácia African Parks, lovci slonoviny už park pripravili o 90 % z tamojších 4 000 slonov. Teraz počet divo žijúcich zvierat znova narastá, pytliaci slonov prakticky vymizli a vznikla dohoda, že je najvyšší čas vytvoriť životaschopnú populáciu nosorožcov ostronosých.“

Marcusa najala organizácia African Parks, aby zdokumentoval rôzne chránené oblasti pod jej záštitou, a preto sa v krajine nachádzal už niekoľko týždňov pred príchodom nosorožcov. „Hoci ma pri ústrednom zábere zaplavila úľava,“ hovorí, „ten príbeh v sebe ukrýva ešte oveľa viac a môžem toho toľko zachytiť – od výstavby ohrád, kde nosorožce strávili prvých niekoľko týždňov, cez vykladanie debien a prítomných hodnostárov až po pomocné tímy parku, ktoré sa presúvali medzi dedinami, aby členov miestnej komunity pripravili na prítomnosť nosorožcov v oblasti. Tieto zábery sa neskôr uplatnia v tlačových a výročných správach či v príspevkoch na sociálnych sieťach, takže musia zachytávať celú skutočnosť.“

Marcus o tejto svojej úlohe tvrdí, že duševná a telesná výdrž je rovnako dôležitá ako technická zručnosť v tejto konkrétnej oblasti. „Pokiaľ ide o tieto iniciatívy, najmä tie spojené s cestami na dlhú vzdialenosť a prekračovaním medzinárodných hraníc, pravdou je, že málokedy všetko ide podľa plánu,“ pokračuje. „Musíte byť prispôsobiví a sústredení. Oneskorenia v tomto prípade napríklad spôsobili, že plánované fotenie za úsvitu v miernom počasí a krásnom teplom svetle sa zmenilo na poludňajšie fotenie v pekelnej horúčave. Podobne ako pri iných druhoch fotožurnalizmu platí, že podmienky si človek nevyberie: ak sa niečo začne diať na obed, musíte zvládnuť horúčavu a ostré slnko.“

A tak nadišiel okamih pravdy. Po 36-hodinovej ceste s dĺžkou vyše 2 700 míľ a so zastávkami v Zambii a Burundi boli nosorožce – ktoré nie sú ani za ideálnych podmienok práve známe svojou pokojnou povahou – pochopiteľne nervózne: boli dezorientované, hladné a smädné. „Azda netreba dodávať, že na prvom mieste je blaho nosorožcov, nie fotografie,“ pripomína Marcus, „a zo zjavných dôvodov nesmie byť nikto v ohrade, keď tam nosorožce vypustia. Na druhej strane však fotenie spoza pevnej drevenej ohrady nebolo úplne ideálne.“

Aké je jeho riešenie? „V každej ohrade bol pod palisádou do zeme vykopaný betónový žľab, ktorý sa tiahol ešte 20 cm na obe strany. Keďže hladina vody nesiahala až úplne k spodnej časti plota, bolo tam ešte dosť miesta pre dve ruky a fotoaparát,“ vysvetľuje. „Hoci nosorožce majú slabý zrak, stále dokážu dobre rozpoznať pohyb, takže poverený veterinár mi prikázal, že sa nesmiem pohnúť ani premiestniť fotoaparát, kým sa odo mňa nosorožce neodvrátia, aby som ich nevyplašil. Čo mi vyhovovalo – aspoň do chvíle, keď sa jeden z nich rozhodol prísť napiť a takmer zhodil fotoaparát do vody.“

Napokon bola len posledná samica dosť pokojná na to, aby veterinár Marcusovi dovolil ju odfotiť, takže fotograf mal jeden jediný pokus na to, aby zachytil vypustenie nosorožca. „Naozaj si nie som istý, či by sa mi to podarilo bez fotoaparátu Sony Alpha 1,“ spomína Marcus. „Vyklápacia obrazovka, automatické zaostrovanie so sledovaním očí, schopnosť nepretržitého snímania v režime série záberov… Radšej ani nemyslím na to, ako by to dopadlo s menej pokročilým fotoaparátom.“

Azda najdôležitejšie je však to, že fotoaparáty Sony dokážu pracovať úplne potichu. „To je naozaj revolučné. Hlučná uzávierka by nosorožce rozhodne vydesila. Spomínam si, ako som pred pár rokmi stopoval nosorožce ostronosé. Nájsť ich trvalo celé hodiny a kríky boli dosť husté na to, aby sme sa k nim mohli dostať pomerne blízko. Lenže uzávierka ich hneď varovala. Kým zmizli, podarilo sa mi zhotoviť len tri zábery.“

Pre ochranárskych fotožurnalistov ako Marcus sú veľmi dôležitými faktormi aj rozmery a hmotnosť. „Pracujem s tromi fotoaparátmi Sony Alpha 1 a keďže nemôžem meniť objektívy počas fotenia, mám ich všetky pri sebe. Pri presune nosorožcov som používal väčšinou objektívy FE 12 – 24 mm f/2,8 GM, FE 24 – 70 mm f/2,8 GM II a FE 70 – 200 mm f/2,8 GM OSS II,“ uvádza. „Vo všeobecnosti potrebujem vybavenie, ktoré ma nezaťažuje viac, než je absolútne nutné, najmä ak mám pohodlne odniesť tri fotoaparáty naraz, keď sa pohybujem v 40-stupňových horúčavách bez asistenta – a k tomu ešte dron a pár pevných objektívov v batohu. A pri fotení divokých zvierat v teréne ešte prihodím pár veľkých telefotografických objektívov.“

Pri zachytávaní takýchto okamihov ide, samozrejme, o viac než len o spokojnosť z toho, že sa z náročného fotenia vracia so silnými zábermi. Ide aj o to, na čo sa potom použijú. „Kľúčovým slovom je ‚dopad‘,“ odpovedá Marcus v zamyslení nad úlohou fotografie v rámci snahy o dosiahnutie pozitívnej zmeny. „Nemali by sme význam fotografií zveličovať. Pri tomto premiestňovaní nosorožcov som len jednou časťou veľkého tímového úsilia. No takéto iniciatívy závisia od štedrosti darcov a vo svete, ktorý stojí na získavaní financií, zohráva vizuálny materiál dôležitú rolu. Potrebujeme ho, aby sme upútali pozornosť.“

Podľa Marcusa môže propagácia takýchto iniciatív významne ovplyvniť aj vzťahy na miestnej úrovni. „Krajinám ako Čad sa nedostáva veľa pozitívnej publicity, preto je dôležité propagovať takéto úspešné príbehy, keď sa podaria. V tamojších obyvateľoch to vzbudzuje pocit pýchy a nabáda ich to k podpore, čo je kľúčové, pretože iba samotné parky tieto zvieratá ochrániť nedokážu. Komunity sú pre bezpečnosť zásadné. Okrem toho, ide koniec koncov o ich domov a je to ich príbeh. Človek sa jednoznačne snaží vzbudiť pocit angažovanosti a zodpovednosti na lokálnej úrovni. No väčšina ľudí žijúcich v okolí parku tieto nosorožce nikdy ani neuvidí – sú to plaché zvieratá, park je veľký a kríky husté –, preto je dobré, že sa s nimi môžeme podeliť o tieto zábery.“

Platí to aj v širšom kontexte. „Vzhľadom na situáciu vo svete si myslím, že každý z nás ocení dobré správy,“ uvažuje Marcus. „A fotografi ako ja majú to šťastie, že ich môžu prinášať a propagovať úsilie ľudí, ktorí sa snažia zmeniť svet k lepšiemu. Ale v tom krátkom okamihu, kedy sa deje niečo, čo by mal svet rozhodne vidieť, určite nechcete mať poruke nespoľahlivé vybavenie alebo sa trápiť fotografickým príslušenstvom, ktoré s vami nedokáže držať krok.“