Na prechádzke hustým prastarým lesom väčšina ľudí cíti to isté. Ticho a bezpečie.

Tento zážitok je v príkrom kontraste so vstupom na vyrúbanú časť lesa, ktorých je vo Švédsku čoraz viac – a aj v mnohých ďalších kútoch sveta. Pri vyrubovaní sa lesy rozdeľujú, stromy sa vytrhávajú zo zeme a odnesú preč. Prípadný návštevník na ich mieste objaví iba zbrázdenú pôdu a nevšímavú šíru oblohu.

Niektorí videli ešte znepokojivejšie úkazy. „Mnohým ľuďom, ktorí sem prichádzajú z Nemecka a Francúzska, to vraj pripomína černobyľskú skazu,“ tvrdí fotoreportér Marcus Westberg. „Niektoré úseky sú úplne zdevastované a úplne bez života. A sú všade okolo nás, pričom ich počet každým dňom narastá.“

Marcus pracuje pre viaceré mimovládne organizácie, na konte má už niekoľko fotografických ocenení a za tie roky podporil veľa environmentálnych kampaní. Keď potom prestal pracovať pre druhých, bolo priam nevyhnutné, že raz niečo vytvorí sám. Teraz sa Marcus rozhodol, že vyrozpráva príbeh o sústavnom odlesňovaní vo Švédsku. Tento projekt vníma ako „jediný ‚osobný‘ fotografický projekt, na akom som kedy pracoval, ku ktorému sa už vraciam viac ako tri roky.“

„Moja žena je Nemka, ja som Švéd a žijeme v Portugalsku. Tesne pred pandémiou som sa rozhodol ukázať jej vo Švédsku severnú polárnu žiaru. Samozrejme, že sme mali príšernú smolu a výhľad nám zatienili mraky. Ale vyrazili sme si na snežných skútroch do zalesnených oblastí a stretli sme ľudí a sprievodcov, ktorí nám porozprávali o odlesňovaní, plantážach a úbytku lesnej biodiverzity. Hlboko to na mňa zapôsobilo.“

Dnes už podľa Marcusa nezostali takmer žiadne pôvodné lesy, najmä za hranicami národných parkov. Väčšina dreva totiž má svoj predurčený cieľ, ktorým nie je výroba „trvácnych“, napríklad stolárskych produktov, ale skôr jednorazových vreckoviek a biopaliva. „To jediné, čo je na tomto priemysle zelené, je farba stromov,“ vysvetľuje Marcus. „A obzvlášť to platí, keď si uvedomíme, že stromy na seba viažu uhlík a skladujú ho. Pri spaľovaní stromov sa preto v prvom rade uvoľňuje tento uhlík – a aj keď zasadíte nové, chce to čas, kým vyrastú dosť na to, aby dokázali rovnako účinne viazať uhlík z atmosféry.“

„Ešte väčší problém spojený s vyrubovaním lesov sa ukrýva pod zemou. Pri tomto procese sa korene doslova vytrhnú zo zeme – a väčšina uhlíka v kanadských, švédskych alebo fínskych lesoch sa nachádza práve v koreňoch a mycéliu. 10-ročná alebo hoci aj 100-ročná plantáž nedokáže takúto historickú kapacitu nahradiť. To znamená, že lesnícky priemysel je zďaleka najväčším producentom uhlíka v celej krajine – a predsa sa považuje za uhlíkovo neutrálny, pretože si môže pripočítať k dobru každý jeden strom, ktorý ešte stojí!“

Strata starších lesov a spoliehanie sa na plantáže, ktoré zaplnia prázdny priestor, ovplyvňuje podľa Marcusa celý ekosystém týchto oblastí a hoci verejnosť sa zvykne zameriavať na veľké cicavce a vtáky, tieto druhy nie sú najviac ohrozené – aspoň spočiatku nie.

„Hlavný rozdiel medzi zdravým lesným ekosystémom a novou plantážou je, že všetky stromy sú rovnako staré a nepovaľuje sa tam hromada mŕtveho dreva,“ vysvetľuje. „V prirodzenom lese nájdete stromy v rôznych životných fázach: výhonky, dospelé stromy, stojace stromy, ktoré umierajú zvnútra a padnuté stromy, ktoré už hnijú. Mŕtva borovica či smrek môžu poslúžiť ako potrava pre lišajníky, huby či hmyz na tisíce rokov a tieto organizmy stoja na dne nášho potravinového reťazca.“

Marcusove fotografie v spolupráci so spoločnosťou Sony Alpha prinášajú úprimný pohľad na túto situáciu a pomáhajú upozorniť na nebezpečenstvá spojené s vyrubovaním lesov a priemyselnú ťažbu dreva. Zároveň predstavujú kontrapunkt k tomu, aký dojem sa snažia vzbudiť veľké podniky. „Lesnícky priemysel vo švédsku je podobný ropným alebo tabakovým spoločnostiam v tom, že realizuje premyslené kampane,“ vysvetľuje. „Dlho prebiehala jedna s názvom ‚Švédsky les‘, s krásnymi fotografiami na autobusových zastávkach vo veľkých mestách, ktoré zachytávali zdravý les obklopujúci jediný peň stromu. Na ňom boli položené produkty a všetko dopĺňal nápis vysvetľujúci, že ‚lesy sú udržateľnou alternatívou ropy a plastov‘. To je totálna lož. Iba 3 % ťažby dreva vo Švédsku netvorí vyrubovanie lesov. Moje zábery zaznamenávajú tých zvyšných 97 %.“

„Trvalo mi dlho, kým som si uvedomil, ako správne znázorniť rozsah tejto skazy,“ pokračuje, „pretože až pri fotení zo zeme naozaj získate predstavu o miestach, na ktorých stojíte. Vo vzduchu naopak máte od tej skazy akýsi odstup a stratíte kontakt so zemou. Niektoré stopy, ktoré zanechali vyrubovacie stroje, sú väčšie ako ja! Musíte ich doslova preliezť.“

Marcus nepochybuje o tom, že fotografia dokáže priniesť zmenu. Vyzbrojený fotoaparátmi Alpha 1 a ľahkými, no rýchlymi objektívmi s transfokáciou a pevnou ohniskovou vzdialenosťou dokáže Marcus zaznamenať skryté rúbaniská, na ktoré natrafí, keď na túre zíde z hlavných ciest. Jeho zábery si našli cestu aj do mainstreamových médií, kde pomohli vrhnúť svetlo na tento problém a ukázať dvojakú tvár vlády a priemyslu.

Keď som začal vnímať fotografovanie ako nástroj zmeny v tomto boji, bolo mi jasné, že potrebujem viac než len originalitu a estetický dojem. Tie sa hodia na výhru v súťažiach – a pár týchto snímok z rúbanísk dokázalo zvýšiť informovanosť aj takto –, ale naozaj záleží iba na tom, aby sa poukázalo na spoločnú hrozbu. Zároveň som sa chcel uistiť, aby z mojich záberov mali úžitok ľudia a organizácie, ktoré sa zameriavajú na ochranu našich lesov.“ Jeho fotografie rúbanísk dnes využívajú mnohé mimovládne organizácie vo Švédsku a na nedávnej konferencii EÚ o praktikách v lesníckom priemysle bolo na mieste schôdze vystavených tridsať jeho veľkých printov.

„Jedine spojením desiatok záberov môžeme v plnom rozsahu ukázať, čo sa deje,“ pokračuje Marcus. „Tento príbeh sa nedá vyrozprávať jednou alebo dvoma fotkami, pretože to má taký rozsiahly vplyv. Okrem toho platí, že čím viac toho ukážete, tým ťažšie budú ľudia z priemyslu alebo politici vysvetľovať, že sú to iba výmysly. Deje sa to všade.“

„Veľmi mi pomohlo, keď som v úvodných fázach tohto projektu prešiel na Sony Alpha, najmä preto, že často pracujem pri slabom svetle, no pritom potrebujem snímky vo vysokom rozlíšení, aby som z nich mohol vyrobiť veľké printy. Fotoaparáty zo série Sony Alpha 1 preto boli pre mňa samozrejmosťou. Sú malé, ľahké a nezaškodí, že sú aj tiché – najmä vtedy, keď nechcete, aby vás videli alebo počuli.“

A hoci niektoré zábery lahodia oku – ako nie úplne skrytá irónia záberu vtáčej búdky bez dna položenej na mŕtvom pni stromu a stužky na ochranu prírody, ktoré drevorubači nechávajú na jednotlivých stromoch, aby ukázali, že dodržiavajú odlesňovacie limity –, väčšinou sa snažím vytvoriť množstvo záberov, ktoré presvedčia verejnosť o tom, že jej hrozí nebezpečenstvo. Podobne ako v zdravom lese, aj tu je dôležitý počet, ale aj variabilita jednotlivých kúskov.

„Niektorí ľudia zasvätili celý život ochrane švédskych lesov. Ja som ešte relatívny nováčik a odmietam preberať zásluhy za neúnavné úsilie iných. Napriek tomu som sa teraz dostal najbližšie k pocitu, že moje fotografie skutočne pomáhajú dosiahnuť hmatateľnú zmenu,“ dodáva Marcus na záver.