„Jedným zo špecifík práce na projekte koncepčnej umeleckej fotografie,“ zdôrazňuje Kaupo Kikkas, „je skutočnosť, že na rozdiel od bežného fotografovania sa toho deje oveľa viac mimo hľadáčika fotoaparátu. Môžete stráviť rok a pol vizualizáciou a plánovaním, prípadne výberom vhodnej lokality, a samotné fotenie potom prebehne za pár hodín.“

„Nie vždy to ide tak pomaly,“ smeje sa. „Občas sa snímky objavia bleskovo. Skutočnosť je však taká, že dokončenie takýchto projektov môže trvať aj takmer celú dekádu. Keď je napokon všetko hotové, človek je vždy sebakritický, ale celý proces môže byť z tvorivého hľadiska nesmierne napĺňajúci.“

Kaupo delí svoj čas medzi kreatívnu hudobnú fotografiu, kde si vybudoval úspešnú kariéru fotením na obálky časopisov, plagáty a hudobné albumy, a potom umelecké projekty, akým je Inner Cosmos. Práve pri druhej z týchto oblastí má pocit, že môže lepšie uplatniť tvorivé bádanie. „Môžem zhotovovať zábery, ktoré kladú otázky o povahe ľudskosti a sveta, ktorý sme vytvorili,“ vysvetľuje.

Tento hĺbavejší a pôsobivejší typ fotografie je v príkrom kontraste s väčšinou záberov, ktoré denne vídame, a podľa Kaupových slov môžu práve takéto projekty v súčasnom obrazovom víre zapadnúť. „V dnešnom svete je priam extrémne množstvo fotografií, takže je často ťažké vyhrabať spomedzi nich serióznejších autorov, ktorých diela nemusia mať až taký lesk. Nevyvolajú v nás okamžitý pôžitok ako nádherné zábery tropických ostrovov, divokých zvierat či modelov a modeliek. Je však dôležité poskytnúť k nim protiklad a práve v tom dnes zažíva akúsi renesanciu staromódna umelecká fotografia. A hoci mnohé koncepčné fotografie pracujú s bolesťou či obavami o našu planétu a ľudský život, ja sa vždy snažím zachytávať snímky svojím spôsobom jemne a pútavo, aby stále pôsobili estetickým dojmom.“

Projekt predstavuje surreálnu zmes socio-antropologických otázok, literárnych inšpirácií a mytologických trópov, ktoré sú zachytené vo výrazne monochromatickej podobe, a podľa Kaupových slov je jeho cieľom zapojiť mysle tak divákov, ako aj vlastného tvorcu. Súčasťou vystavenej aj knižnej podoby je krásna originálna nahrávka doplnená o textové pasáže od autorov, medzi ktorými je aj sám Kaupo. „Sprievodné texty sú v umeleckých galériách často povinné,“ vysvetľuje, „hoci divákov často žiadam, aby sa najskôr zahľadeli na samotnú snímku a až potom si prečítali, čo si o nej myslia druhí. Tak totiž nebude ich reakcia ničím ovplyvnená.“

Kaupo priznáva, že fotoaparát Sony Alpha 7R IV používa „neuveriteľne staromódnym spôsobom, s manuálnym zaostrovaním a samostatnými snímkami… preto musím nesmierne pochváliť úžasnú kvalitu tejto technológie. S takýmto fotoaparátom sa nemusím báť technických pascí, ktoré vás stoja čas alebo spôsobujú, že nemôžete na určitom mieste snímať. Umožňuje vám rýchlo dosiahnuť, čo potrebujete.“

„S jeho dynamickým rozsahom a kvalitou obrazu,“ pokračuje, „sa nemusíte trápiť pridávaním svetiel alebo zvyšovaním citlivosti ISO. Veľkosť súborov a čistota obrazu pri vyšších hodnotách ISO zbavuje umelcov väčšiny obmedzení. Niektoré vystavené výtlačky majú dĺžku 1,5 m. A sú nafotené s nastavením ISO 800, bez obáv z prípadného šumu. Pri rozmeroch vhodných na obálku časopisu môžete bez problémov pracovať aj s nastavením 3200. A pri polstránke je to 6400 – úžasné!“

Podobne kvalitné sú vraj aj objektívy Alpha, ktoré Kaupo používa. „Chcem pochváliť aj objektívy, pretože zhotovovanie veľkých výtlačkov kladie vysoké nároky na optickú technológiu. Fotografie sa vždy vyvolávali vo veľkom formáte, ale nikdy nie v takej kvalite, akú dosahuje objektív FE 24 – 70 mm f/2,8 GM.“

Bez ohľadu na dĺžku plánovania alebo efektivitu realizácie musí každý projekt niekedy skončiť a to je rovnako tvorivé rozhodnutie ako akékoľvek iné. „Platí to pre každého vizuálneho umelca, hudobníka alebo spisovateľa. Vždy rozprávate príbeh a spájate rôzne veci, ale musíte vedieť, kedy je dielo hotové. Pri každom sólovom projekte zvádzate množstvo súbojov sami so sebou. Ste zároveň žalobcom, obhajcom aj sudcom a musíte sa rozhodnúť, aký bude verdikt. V tomto prípade bol poslednou snímkou výstavy „Anjel konečného súdu“ (Angel of Conclusion). Iróniou je, že obraz slnečného svetla prenikajúceho cez mraky som plánoval zo všetkých najmenej. Skrátka sa objavil presne tam, kde mal. Skutočne to bol dar, ktorý mi venovala príroda.“