Začnime od konca. Alebo aspoň jedného z možných koncov. Morský biológ Dr. Pelayo Salinas de León to považuje za nádherný okamih, na ktorý len tak ľahko nezabudne. „Bola to moja piata návšteva Národného parku Revillagigedo v Mexiku, kde som pomáhal svojmu priateľovi a kolegovi, Dr. Mauriciovi Hoyosovi, nasadzovať satelitné štítky na žraloky hodvábne a realizovať ďalší výskum týkajúci sa rají oceánskych,“ spomína. „Okrem značkovania žralokov sme sa aj dosť potápali s inými výskumníkmi a so strážcom parku – a samozrejme, že sme toho aj veľa odfotili. Bolo úžasné, že som sa mohol vrátiť do tohto krásneho národného parku a vidieť, aký je: prosperujúci, pokojný a nedotknutý. Je to kúsok divočiny so všetkými radostnými stránkami rôznorodého oceánskeho života.“

Potom sa stalo niečo zvláštne. Keď si Pelayo s kolegami všimli jedného z miestnych delfínov skákavých, ako leží na chrbte v hĺbke 33 metrov, trochu ich to zmiatlo. „Ten delfín tam zostal bez pohybu asi tri alebo štyri minúty,“ vysvetľuje, „preto sme sa divili, čo sa mu stalo. Napokon nám došlo, že hrá mŕtveho chrobáka ako nejaké šteniatko! Iba chcel, aby sme ho poškrabkali na brušku. Aj keď sú tieto delfíny divoké, rady sa hrajú s ľuďmi.“

Národný park Revillagigedo je skutočnou idylkou, za ktorou podľa Pelaya stojí množstvo úsilia a vymáhania pravidiel, ako aj ochrany zo strany mexickej vlády v spolupráci s mimovládnymi organizáciami, ako je Pelagios Kakunja jeho kolegu Mauricia. „Vládni predstavitelia sa odhodlali k odvážnemu kroku a vytvorili túto obrovskú rezerváciu, ktorá je najväčšou oblasťou so zákazom rybolovu v Severnej Amerike. Vyčlenili zdroje na jej ochranu a dnes sa tu morským živočíchom veľmi darí. Keď skočíte do vody, nájdete tam žraloky, manty, delfíny, veľryby… aj tak môžu vyzerať oceány bez škodlivej ľudskej činnosti.“

Revillagigedo však, žiaľ, nie je štandardom. Vlastne platí, že ak sa neprijmú závažné opatrenia, pre oceány sa črtá oveľa temnejší a pochmúrnejší „koniec“, než to, čo vidí Pelayo v týchto teplých mexických vodách. „Svetové oceány veľmi ohrozuje ničivá ľudská sila,“ tvrdí. „Ničenie biotopov, znečistenie a klimatické zmeny až príliš dlho pustošia našu modrú planétu a mnohé jej živočíšne druhy. A ekosystémy, ktoré obývajú, zažívajú vážny úpadok.“

Tento problém podľa Pelayových slov z veľkej časti spôsobuje nadmerný výlov príslušníkov morskej megafauny, ako sú žraloky. Celý život strávil ich skúmaním a snahou o ich ochranu, a to aj napriek hlboko zakoreneným stereotypom, ktoré sú bezdôvodne negatívne. „Na rozdiel od mnohých iných predátorov majú žraloky príšerný imidž,“ priznáva. „Priemerný človek si názor na žraloky utvoril z filmov, ako sú Čeľuste. Ten film skazil šancu na ochranu žralokov a ich obraz v očiach verejnosti je ešte aj po 50 rokoch stále zlý.“

„Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú,“ pokračuje. „Myslia si, že keď vkročia do vody, niečo ich zožerie, ale každý morský biológ vám prezradí, že to má od reality veľmi ďaleko. Taktiež vieme, že väčšina ľudí oceán nepozná, nevie plávať ani sa potápať. Vidia teda len to, čo im ukážu médiá. Svet pod hladinou je pre nich neznámy. Ja som vo vode medzi žralokmi v jednom kuse a je mi tam príjemne, preto je mojou úlohou dostať toto posolstvo k čo najväčšiemu počtu ľudí.“

„Mylné predstavy môžu za to, že sa žraloky netešia takej úrovni ochrany ako iní príslušníci megafauny,“ pokračuje, „a preto ich výlov zašiel až tak ďaleko, že im pomaly hrozí vyhynutie. Často sa hovorí, že dôvodom sú ázijské trhy so žraločími plutvami, ale boli by ste prekvapení, v koľkých krajinách sveta lovia žraloky. Jedným z najrušnejších prístavov na lov žralokov je Vigo na severe Španielska, odkiaľ žraločie plutvy putujú do Ázie a veľká časť žraločieho mäsa je určená na bežnú ľudskú spotrebu. Štúdie ukazujú, že keď si niekde dáte fish and chips, nedostanete avizovanú tresku, ale naservírujú vám nejaký druh žraloka.“

Prenasledovanie žralokov podľa jeho slov ohrozuje celý ekosystém. „Príroda si so všetkým bez problémov poradila po milióny rokov, ale my ju dokážeme ľahko zničiť. Žraloky sú lekári oceánov, ktorí regulujú potravinové siete a zameriavajú sa na pomalú, slabú a chorú korisť. Keď odstránite vrcholových predátorov, premnožia sa druhy na nižších článkoch reťazca a z celého systému sa vytratí rovnováha.“

Ako teda zmeniť názory ľudí a vytvoriť lepší svet pre žraloky a ďalšie morské živočíchy podobne, ako je tomu v oblasti Revillagigedo? Pelayo vidí čiastočnú odpoveď vo fotografovaní a natáčaní filmov. „Podmorský svet – alebo to, čo sa odohráva pod hladinou – je nám pochopiteľne cudzí. Ide o rozsiahle a náročné prostredie. Skúmaním, študovaním a fotografovaním posledných divokých zákutí našej modrej planéty sa chcem s ľuďmi podeliť o krásu našich oceánov, aby sa s ňou dokázali stotožniť a začali bojovať za jej ochranu.“

„Samozrejme, že mojou úlohou je zhromažďovať údaje a písať vedecké práce, čo je síce veľmi dôležité, no na druhej strane ide o niečo, čo si prečítajú iba moji kolegovia z odboru. Je rozdiel, ak sa obrátite na širšiu verejnosť, a ak dokážete premeniť vedecké fakty a vedomosti na niečo, v čom vidí zmysel aj priemerný človek, môže to mať obrovský vplyv. Práve preto sa už dnes nikdy nepotápam bez fotoaparátu. Nechcem premeškať chvíľu, ktorá by mohla u niekoho vyvolať prerod.“

„Potápanie v oblasti Revillagigedo bolo mojím prvým dobrodružstvom s fotoaparátom Sony Alpha 1,“ spomína, „a tento model je na fotografovanie pod morskou hladinou skrátka úžasný. Keď sa ponoríte, stratíte veľkú časť svetla, ale to dokonale vyváži veľký snímač a výnimočný základný aj rozšírený rozsah citlivosti ISO fotoaparátu Alpha 1. Ja fotím aj natáčam videá, preto je samozrejmé, že mi tieto úžasné videofunkcie úplne vyhovujú.“

Pelayo zasadil fotoaparát Sony Alpha 1 do vodotesného puzdra Isotta, ktoré je špeciálne vyrobené pre tento model, a spojil ho pri tejto príležitosti s objektívom FE 16 – 35 mm f2,8 GM II s nasledujúcim vysvetlením: „Keď som chcel zachytiť veľké druhy vrátane žralokov, rají a delfínov, ale aj podmorské krajinné útvary ako spády, steny a otvorený oceán, bolo dôležité použiť vysokokvalitný a širokouhlý transfokačný objektív. Pod vodou aj tak nemôžete ľahko používať telefotografické objektívy a pri širokouhlom snímaní sa k objektu musíte, samozrejme, dostatočne priblížiť, no to len znova dokazuje, že žralokov sa netreba báť.“

„V oblasti Revillagigedo sme videli, že aj oceány môžu mať žiarivú budúcnosť,“ dodáva na záver, „pretože keď zabránite nadmernému rybolovu a ďalším škodlivým ľudským činnostiam v určitých oblastiach, oceán sa vďaka svojej úžasnej sile regenerácie sám uzdraví. To je recept na úspech a globálnym cieľom Dohovoru o biologickej diverzite do roku 2030 je ochrániť takýmto spôsobom 30 % oceánov. Na to však potrebujeme riadne rezervácie a ochranné opatrenia, ktoré existujú aj inde ako na papieri.“

„Keď vidíte, ako môže oceán vyzerať, vidíte aj cestu vedúcu k lepšej planéte. Vieme, že ak si budeme vážiť naše moria, tie potom budú zdravšie a v dôsledku toho budú môcť regulovať zemskú klímu, poskytovať nám potravu aj zábavu a produkovať väčšinu kyslíka, ktorý dýchame. Ich význam je jasný. A každá fotografia, ktorú zachytím, je toho dôkazom.“