V roku 2021, keď sa svet ešte stále spamätával z covidových lockdownov, si fotograf dokumentarista Andrea Frazzetta pri návšteve parku so svojím synom všimol niečo zvláštne. „Prvých pár ráz malo moje dieťa strach,“ priznáva. „Prostredie bolo úplne cudzie a znepokojujúce. Uvedomil som si, že doteraz žil väčšinou v škatuli. A hoci ja som evidentne zažil niečo iné, cítil som podobnú potrebu striasť zo seba tú traumu a straty, ktoré sme za ten rok prežili.“

Andrea vedel, že ako rodič musí niečo urobiť. Chcel svojmu synovi pomôcť nadviazať kontakt s prírodou a dúfal, že aj on sám objaví radosť z pobytu v prírode. Tieto dve túžby sa však našťastie čoskoro podarilo spojiť, spolu s možnosťou využiť Andreove fotografické zručnosti na niečo, čo prináša radosť. „Všetky školy boli stále zatvorené, a tak sme začali uvažovať o inom riešení,“ vysvetľuje. „Objavili sme túto cestu ‚vzdelávania v prírode‘ – materské školy, ktoré povzbudzujú deti k tomu, aby sa namiesto v triedach učili v prírode. Syna sme zapísali do jednej takejto škôlky na vidieku pri Miláne a mňa to všetko okamžite nadchlo. Ako boli deti v prírode, aké mali zážitky a ako to všetko pôsobilo na zrak.“

Takže len niekoľko mesiacov po náročnom fotografovaní vyčerpaných lekárov a sestier na covidovom oddelení v Bergame sa Andrea ocitol úplne inde, po fyzickej aj emocionálnej stránke. Napriek tomu, že oproti jeho zvyčajným témam išlo o zmenu, túžba rozprávať príbehy mu zostala, rovnako ako aj potrebné zručnosti.

„Ako dokumentárnemu fotografovi mi tieto školy pripadali ako skvelá príležitosť,“ vysvetľuje, „a ako niečo, z čoho by mohlo mať úžitok veľa detí, ak by sa mi ich podarilo spropagovať mojimi fotografiami. Už aj pred covidom sme všetci trávili príliš veľa času vo vnútri, či už v domoch, triedach, alebo kanceláriách.“

A tak nasledujúce tri mesiace strávil fotografovaním šiestich rôznych lesných škôlok, pričom v každej z nich pracoval týždeň až desať dní a začal so škôlkou svojho syna v Miláne. „Išlo o miesta po celom Taliansku,“ vysvetľuje, „niektoré na vidieku za mestami, iné v horách či na pobreží. A vidieť ich bolo niečo úžasné.“

Andrea vysvetľuje, že na kvalitné zachytenie príbehu týchto miest bola potrebná kombinácia umenia v teréne, technických vlastností jeho fotoaparátov Alpha a predovšetkým času. „Keď pracujem pre časopisy alebo noviny, zvyčajne je na zadanie málo času,“ vysvetľuje, „ale na tento projekt som dostal grant od National Geographic Society, ktorý pomáhal fotografom pracovať v ich vlastných komunitách. Čas navyše mi pomohol lepšie sa vcítiť do každej lokality a dokonca sa tým zmenil aj štýl snímok, ktoré som vytvoril.“

Fotoaparáty Sony Alpha 7R III a 7R IV k tomu Andreovi pomohli rôznymi spôsobmi. „Tak ako pri bežnej práci som používal dve telá, aby som nemusel meniť objektívy,“ hovorí, „takže mi veľmi pomohlo, že telá sú malé a ľahké. Väčšinu záberov som navyše robil tak, že kompozíciu som tvoril na obrazovke, ktorú som si vyklopil, takže som mohol fotografovať v úrovni pása a nižšie. Pomohlo mi to dostať sa nižšie na úroveň detských očí a zároveň tak úplne nevyzerám, že fotografujem. Keď si fotoaparát priložíte k očiam, ľudia – vrátane detí – reagujú inak.“

Schopnosť fotoaparátov Alpha 7R fotografovať potichu bola podľa neho rovnako dôležitá, takisto ako aj rýchlosť zaostrovania. „Tichá uzávierka predstavuje pre dokumentárnu prácu veľkú zmenu,“ vysvetľuje, „keďže je to ďalší spôsob, ako pracovať úplne slobodne a s vyšším princípom. Pokiaľ ide o automatické zaostrovanie fotoaparátu, je naozaj výnimočné. Mal som síce viac času ako zvyčajne, ale to neznamená, že si môžem dovoliť zmeškať letmé okamihy. Dokonca aj pri použití rýchlych objektívov, ako je FE 50 mm f/1,4 ZA, sa vždy podarilo dokonale zaostriť v zlomku sekundy.“

„Je zvláštne, že po týždňoch pozorovania detí v prírode sa mi zdá, že sú oveľa sústredenejšie ako v triede,“ zhodnotil Andrea. „Je to zdanlivo nelogické, ale takto sú pokojnejšie. Mali by sme sa preto naozaj zamyslieť, akým spôsobom ich vzdelávame. Určite sa to dá robiť aj lepšie.“

Zmeny si všimol aj na sebe. „Keďže som výrazne znížil frekvenciu fotografovania a viac som premýšľal, myslím, že je to vidno aj na snímkach. Sú iné ako zábery, ktoré bežne robím, oveľa upokojujúcejšie a citlivejšie, v čom sa podľa mňa odzrkadľuje práve prírodné prostredie.“

„Mnohí z nás počas covidu premýšľali nad tým, že by chceli vo svojom živote niečo zmeniť,“ dodáva na záver, „ale koľkým z nás sa to podarilo? Prijatie prírody prostredníctvom tohto projektu bolo pre mňa veľkou šancou. Vďaka tomu cítim, že mám šťastie. Šťastie, že žijem, šťastie, že som svedkom toho, ako tieto deti prijímajú svet prírody, a šťastie, že môžem opäť byť fotografom.“