Na brehu Amazonky, obklopené pulzujúcim dažďovým pralesom, leží mesto Iquitos v severnom Peru, ktoré sa môže pochváliť skutočne unikátnym prvenstvom. Je to najväčšie mesto sveta, do ktorého nevedie žiadna cesta. Okrem krátkych ciest, ktoré vedú len do okolitých dedín alebo hlbokého zeleného pralesa, sem možno doraziť iba lietadlom alebo loďou. „Je to pozoruhodné miesto,“ hovorí Natan Dvir, „a zároveň jedno z najodľahlejších miest, aké si viete predstaviť.“ Pri dokumentárnej fotografii často platí, že zvláštnosť znamená príležitosť, a práve taký je podľa Natana aj život v Iquitose. „Od domov postavených na vysokých koloch kvôli možným záplavám cez plávajúci trh Belén až po pestrofarebnú armádu mototaxíkov – život tu je neobyčajne rôznorodý a bohatý,“ vraví. „Miesto i jeho ľudia sú výnimoční a stretnutia s nimi môžu byť veľmi hlboké. Je radosť to zaznamenávať.“

„Pre mňa je pouličná fotografia oslavou života a vychádza z mojej fascinácie ľuďmi,“ pokračuje. „Peru je v tomto smere uvoľnenejšie než mnohé iné miesta a ľudí väčšinou poteší, keď o nich prejavíte záujem. Napriek tomu u mňa zohrávajú kľúčovú úlohu rešpekt a férovosť.“ „Nesnažím sa ľudí objektivizovať, čo sa často stáva pri fotení z diaľky alebo pri príliš nenápadnom fotografovaní,“ vysvetľuje Natan. „Radšej s nimi najprv nadviažem kontakt. Často nezačnem fotiť hneď, ale najskôr prechádzam miestom, aby som ho vnímal a nasával atmosféru. Vďaka tomu konám vedomejšie a nenechám sa ovplyvniť len prvotným vizuálnym dojmom. Samozrejme, nesie to isté riziko, pretože ľudia môžu na moju prítomnosť reagovať inak alebo jasne dať najavo, že si neželajú byť fotografovaní. Vo väčšine prípadov je to však lepšia cesta a najmä sa tak vyhnem tomu, že by som ľudí zredukoval len na objekt.“

„Meriam skoro dva metre, takže by som sa aj tak ťažko schoval,“ smeje sa. „Snažím sa byť vždy viditeľný, aby to pre ľudí nebolo prekvapivé. Keď ma niečo zaujme, priblížim sa, niekedy vymením objektív a zároveň sledujem, ako budú ľudia reagovať. Takmer vo všetkých fotografiách, ktoré tu vidíte, bolo jasné, čo robím. Niektorí mi dokonca ponúkli nápoj alebo ma pozvali k sebe domov. A čím dlhšie na mieste zostanem, tým viac ma ľudia prestanú vnímať a správajú sa prirodzene.“ „Ďalší spôsob, ako fotiť s rešpektom,“ dodáva, „je nájsť scénu, ktorá vás osloví, pripraviť si kompozíciu a jednoducho počkať, kým do nej vstúpi život. Aj tu platí, že je dôležité dať jasne najavo, čo robím. Ak niekto nechce byť na fotografii, jednoducho ma môže obísť.“

Pri tomto prístupe Natan často uprednostňuje kratšiu ohniskovú vzdialenosť, ktorá prináša aj ďalšie výhody. „Portréty, ktoré výrazne oddelia hlavný objekt od okolia, môžu byť zaujímavé, ale mne viac vyhovuje kontext,“ vysvetľuje. „Keď do záberu zahrniem prostredie, fotografia je pre mňa oveľa pútavejšia. Rád vytváram zábery s bohatou štruktúrou, v ktorých sa objavuje viacero motívov. Často sa snažím vyvážiť dynamickú hlavnú postavu ďalšími doplnkovými prvkami, ako napríklad na fotografii ženy pri umývaní či ľudí na trhu. V každej takej snímke sa skrýva niekoľko portrétov a čím dlhšie sa na ňu dívate, tým viac detailov objavíte. Cieľom je v danom okamihu spojiť estetickú aj príbehovú hodnotu.“

„Pri fotení som veľmi vyberavý,“ pokračuje, „a málokedy fotím rýchlejšie než 3 snímky za sekundu, hoci moje fotoaparáty Sony zvládnu oveľa viac. Mojou metódou je zostať prítomný v danej chvíli a zachytiť správny moment, nie spoliehať sa na to, že to za mňa vyrieši technika. Prelomové boli pre mňa modely Alpha 7R V aj Alpha 1, najmä pri fotografovaní v slabom svetle. Oba majú výnimočne nízku úroveň šumu, takže bežne používam aj ISO 6400. Vďaka tomu viem zvýšiť rýchlosť uzávierky aj v tmavom prostredí, čo je presne to, čo rozhoduje o tom, ktorú snímku si nechám a ktorú zahodím.“ Podľa Natana jeho fotoaparáty skvele zvládajú automatické zaostrovanie aj pri slabom svetle. „Systém automatického zaostrovania (AF) od Sony je fenomenálny v automatickom rozpoznávaní objektov, ale pri mojich pouličných fotkách ho používam skôr tradične – fotím v režime jedného snímku a volím si veľmi malú zaostrovaciu oblasť pre čo najvyššiu presnosť. Funguje to výborne a zaostrí aj tam, kde môj predchádzajúci fotoaparát potreboval pomoc.“

„Vždy komponujem cez elektronický hľadáčik, nie cez zadnú obrazovku,“ hovorí, „pretože tak udržím svoju plnú pozornosť na tom, čo sa deje predo mnou aj okolo mňa. Som tiež veľkým fanúšikom živého histogramu v elektronickom hľadáčiku, pretože vďaka nemu mám expozíciu vždy dokonale pod kontrolou.“

Všetky technické výhody jeho fotoaparátov podľa Natana vedú k lepšiemu prepojeniu s ľuďmi, ktorých stretáva, a tým aj k autentickejším záberom. „Ak je môj prístup k pouličnej fotografii o oslave života,“ uzatvára, „nemôžem ju robiť s technikou, ktorá by mi v tom bránila.“