Nemanja Maraš nám v zástupe bielych miestností odhaľuje svoju dušu. Séria autoportrétov s názvom „Reflections“ (Reflexie) vznikla v jeho jasne osvetlenom štúdiu a tvorivej dielni. Následne ju vystavil v rovnako žiarivej galérii MONOLOG v Belehrade. Nemanja sa nám tu ukazuje na vrchole tvorivých síl, no zároveň ide o životnú etapu, kedy túži spoznať seba samého.

Nemanja už má za sebou dlhoročnú kariéru ako úspešný módny fotograf, no postupne sa začal čoraz viac zaujímať o portrétnu fotografiu, čoho výsledkom je niekoľko prelomových osobných projektov. Pri jednom z nich pozoroval svojich priateľov v akomsi limbe medzi snom a bdením, pričom ich stvárnil „predtým, než si nasadia masku, ktorú nosia v tomto svete,“ ako sám spomína. Pri inom projekte zasa fotil baletky, ako „vyčerpané a plné emócií“ odchádzajú z pódia“.

„V istom okamihu som si uvedomil, že mi viac ide zachytávať autentickú stránku ľudí než akúsi povrchovú fasádu,“ vysvetľuje. „Chcel som ľudí ukázať takých, akí sú, a to aj sám seba. Snažím sa bojovať proti trendu, kedy sa ľudia snažia byť niekým, kým nie sú, prípadne cítia vinu za to, kým sú. Byť sám sebou môže byť omnoho podmanivejšie a krajšie.“

„Reflexie“ jasne ukazujú, prečo sú pre Nemanju autoportréty také dôležité. „Sú dokonalým prostriedkom, ako spoznať a oceniť sám seba,“ hovorí. „Vlastne som ich zaradil do svojich učebných osnov, keď som vyučoval fotografiu na tanečnej škole. Dokážu byť experimentálne aj náročné a pomáhajú ľudom objaviť samých seba a zistiť, že nikto nie je lepší spoločník než oni sami.“

Ako teda „Reflexie“ vznikli? „Začalo sa to experimentom s kombinovanými médiami a 12 autoportrétmi,“ spomína. „Išlo len o bežné snímky, na ktoré som kreslil, maľoval a pridával koláže. Podobne ako pri mnohých záberoch zo série ‚Reflexie‘, aj tu som nápad dostal na terapeutickom sedení. Terapeut mi vraví: ‚Kládli ste na ostatných také veľké nároky, až ste prestali zvládať sám seba.‘ Preto mám zakaždým iný výraz – akoby som sa snažil prispôsobovať očakávaniam iných ľudí.“

Na ďalších fotografiách v rámci tohto projektu ho vidíme rozmazaného, ako siluetu alebo so zakrytou či úplne vyrezanou tvárou, čím vzniká dojem dynamickej a ustavične sa meniacej identity. Inde nájdeme snímky vody a kameňa prepletené s portrétmi, ktoré budia dojem spomienok projektovaných samotným tvorcom. „Pre každý z nich mám vysvetlenie,“ tvrdí, „ale to je osobná vec.“

Pri práci s fotoaparátom Sony Alpha 7R V, ktorý obľubujú redakční a portrétni fotografi, Nemanjovi najviac pomáhalo niekoľko funkcií. „Jasné, že zaostrovanie a komponovanie snímok môže byť pri tejto práci náročnejšie ako pri bežných portrétoch,“ vysvetľuje, „ale Alpha 7R V disponuje šikovnými funkciami, ktoré pomáhajú tieto problémy zvládať. Jednou z nich je úchvatné automatické zaostrovanie s rozpoznávaním očí, ktoré nielen udržuje potrebné miesta zaostrené, ale zároveň mi dodáva väčšiu pohodu.“

„Pravdou je,“ vysvetľuje, „že svoj výraz nemôžem sledovať tak, ako pri fotení druhých, a keď sa začnem znepokojovať zaostrením, vidno mi to na tvári. Preto fotoaparát nasadím na statív, nechám ho, aby na mňa zaostril, a potom pomocou časovača intervalov zhotovím 60 záberov. Následne sa presuniem a vyberiem najlepšie snímky. S tou nezaostrenou fotografiou som vlastne mal šťastie – mám rád podobné náhodné okamihy, ale na to, aby ten foťák vôbec snímal rozmazane, sa človek musí naozaj snažiť!“

„Veľmi užitočné je aj obrovské rozlíšenie 60 megapixelov fotoaparátu Alpha 7R V, pretože v prípade potreby môžem snímky trochu orezať a stále mi zostane dosť veľký súbor na tlač,“ pokračuje. „Mnohé z mojich záberov sú napríklad orezané z horizontálnych na vertikálne, aby bola výsledná snímka kompaktnejšia. Tá fotografia, na ktorej mám hlavu úplne mimo záberu, však vznikla priamo vo fotoaparáte. Bola to jedna z tých šťastných náhod, ktoré vám umožnia rozprávať vytúžený príbeh.“

Nemanja tiež využil čiernobiely profil fotoaparátu Alpha 7R V. „Veľa fotografov si neuvedomuje, že osvetlenie pri monochromatických a farebných snímkach nie je rovnaké,“ vysvetľuje. „Pri tom prvom potrebujete dodatočný kontrast a intenzitu, aby ste dosiahli extrémne svetlé miesta a tiene. Aj keď teda pri úpravách používam celofarebné nespracované snímky, vďaka čiernobielej ukážke nemusím pracovať naslepo.“

Napokon však podľa jeho slov aj tak možno uplatniť „slepý“ odhad, hoci skôr pri hádaní zmyslu fotografií, než pri jej realizácii. „Pri tomto projekte som sa naučil, že netreba vysvetľovať, prečo portrét vyzerá tak alebo onak. Vysvetlenie nie je zárukou legitímnosti a ja ľuďom s radosťou dovolím, aby si ich vykladali po svojom. Podobné autoportréty môžu byť výsledkom 30-ročných spomienok, ale aj včerajšieho zážitku, prípadne inšpirácie, ktorá vás navštívi jedine vtedy, keď sa zžijete so svojou výbavou a skrátka len tak experimentujete. Dôležité je ich vôbec vytvoriť.“