Festivaly a oslavy zimného slnovratu, ktoré si pripomínajú najtemnejšie dni v roku a vítajú návrat slnka, sú staré ako ľudstvo samo. V Škandinávii sa jedna z týchto slávností nazýva Sviatok svätej Lucie na počesť Lucie zo Syrakúz, ktorá poskytla pomoc kresťanom ukrývajúcim sa v rímskych katakombách. Hoci sa oslavuje už od štvrtého storočia nášho letopočtu, túžba vniesť trochu svetla do temnoty je oveľa staršia.

Tento a aj iné podobné festivaly patria k najstarším inšpiráciám Sandry Hallnor. „Odjakživa ma fascinovali legendy, mýty, zvyky a povery,“ tvrdí, „a tých je v mojom rodnom Laponsku neúrekom. Pri podobných kreatívnych projektoch sa vždy snažím, aby boli moje portréty nápadité. Napĺňa ma radosťou, keď sa môžem pohrať s určitým motívom alebo historickou myšlienkou a ponúknuť svoju vlastnú interpretáciu. Všetko od plánovania až po samotné fotenie je vďaka tomu neskutočne obohacujúce a zmysluplné.“

„S Luciou ako postavou som už experimentovala,“ pokračuje. „Na hlave nosila veniec so sviečkami, ktoré jej osvetľovali cestu, aby mohla v rukách odniesť čo najviac jedla. Jej meno znamená „svetlo“ a keďže ľuďom prinášala radosť v temných časoch, aj fotografie by mali vzbudzovať pocit nádeje. V minulosti som zhotovila snímky Lucie v laponskom snehu, no tentoraz ma inšpirovala k použitiu zelenej farby s utlmenejším dojmom, preto výsledné fotografie vznikli na ostrove Madeira.“

Sandrin jedinečný prístup spočíva aj vo výrobe vlastných rekvizít a kostýmov, preto modelke vyrobila vlastnú sukňu a diadém, ktoré so sebou vzala na ostrov. „Okrem toho,“ žartuje, „Luciinu korunu nemôžete len tak kúpiť v nejakom obchode!“ Aby využila aj prostredie Madeiry, vyrobila tiež veniec z miestnych sušených papradí.

Tentoraz Sandra korunu vyrobila s pomocou elektrických sviečok, a to z dvoch dôvodov. „Fúka tam veľmi silný vietor,“ uvádza, „preto je ťažké docieliť, aby nezhasli. No a oheň, samozrejme, nejde ktovieako dokopy s vencom vyrobeným zo sušených papradí. V lampáši však horí skutočný plameň a okrem koruny ide o jediný zdroj svetla, ktorý som použila.“

Tieto svetlá zároveň krásne vynikli pri fotení počas modrej hodinky, čo Sandra robieva často. „Pri týchto portrétoch pri slabom svetle zvyknem otočiť objekt smerom k obzoru tesne po západe slnka a potom exponujem svetlo z lampáša, ktoré dopadá na tvár modelky,“ vysvetľuje. „A ak je načasovanie správne, stále zostáva dosť prirodzeného svetla na to, aby sa dalo rozoznať okolie. V tomto prípade som napríklad chcela rozprávať príbeh na spletitom rozprávkovom pozadí.“

V snahe o dokonalú expozíciu pomocou fotoaparátu Sony Alpha 7 IV prepojila režim merania s bodom automatického zaostrovania, aby „po automatickom zaostrení na oko objektu vznikol požadovaný vzhľad,“ vysvetľuje. „Používam aj upozornenia fotoaparátu na svetlé miesta – tzv. ‚zebry‘ – prostredníctvom hľadáčika, a v prípade potreby upravujem expozíciu, takže viem, že tvár a ďalšie svetlé miesta sú síce jasné, ale nie prepálené.“

Pri slabom svetle Sandra naplno využíva výkon ISO fotoaparátu Alpha 7 IV a stabilizáciu obrazu Steady Shot Inside. „Aj keď môžem svoju Luciu poprosiť, aby sa nehýbala, nechcem pracovať pri nižšej rýchlosti uzávierky ako približne 1/100 sekundy,“ hovorí Sandra. „Zároveň však viem, že fotoaparát je pri citlivostiach ako ISO 2000, ktoré som použila pri niektorých záberoch, v podstate bez šumu. Veľmi dôležitý je aj úžasný dynamický rozsah snímača, pretože mi pomáha zachovať detaily na tienistom pozadí.“

„Navyše,“ pokračuje, „pri práci s ohňom vždy používam najvyššie snímkové frekvencie fotoaparátu. Vzhľadom na jeho pohyb nie sú zábery vždy pôsobivé, no pri 10 snímkach za sekundu si môžem vybrať tie najlepšie!“

Sandra sa pri tomto fotení možno najviac zo všetkých spoliehala na svoj objektív FE 85 mm f/1,4 GM II. „Pre takéto snímky je to výborný objektív,“ hovorí, „pretože pozadiu dodáva jemnosť a jeho maximálna clona je ideálna na snímanie pri slabom svetle. Je to však aj o ohniskovej vzdialenosti. Ide o klasický objektív na snímanie hlavy a ramien, ale ak ho použijete na fotenie celej postavy, zachováva dobrý priestorový dojem.“

Pre Sandru je Lucia obľúbeným projektom. „K tejto téme sa každý rok rada vraciam,“ dodáva na záver, „a zakaždým ju chcem poňať trochu inak, čo je prístup, ktorý rozhodne odporúčam. Každý z nás chce skúšať nové veci, ale je veľmi dôležité, aby sme sa k nim vedeli aj bez strachu vrátiť a vylepšovať ich. Okrem toho, že je to zábavné a inšpiratívne, práve takto vytvoríte niečo, čo je skutočne vaše vlastné.“