Hudba je surová a drvivá: môžete ju rovnako dobre cítiť ako počuť. Fanúšikovia sú natlačení na mieste, kde prebieha temný rituál pohybu, a strácajú sa v záplave zmyslových dojmov. Medzi nimi sa pohybuje Alex Verhalle a hľadá iba tie okamihy, ktoré zachytávajú undergroundovú energiu a autenticitu tohto temného technozážitku.

A rovnako ako táto hudba, ani on nerobí žiadne kompromisy. Jeho snímky sú temnou, štruktúrovanou oslavou plnou výrazných tieňov, protichodných pohybov, lesklých horúcich svetiel a drsnej, nezastaviteľnej energie tejto kultúry. „Hudba je mojou prvou láskou,“ hovorí, „a po celý život som sa na ňu mohol spoľahnúť. Fotografovanie je pre mňa spôsob, ako ju pochopiť a oslavovať. Je to moja reakcia na hudbu, a preto musí byť vždy úprimná. Moje fotky musia byť reálne, neinscenované, nefingované. Celý proces je oslavou surových ľudských emócií v týchto intenzívnych chvíľach.

„Ak by som si mal vybrať nejakú superschopnosť, bola by to neviditeľnosť,“ vysvetľuje Alex. „Nerád bývam na očiach, pretože aj pri takejto jednoduchej situácii sa môže zmeniť alebo vytratiť moment, na ktorý čakám. Chcem fotiť ľudí, ktorí sa v hudbe strácajú, nie predvádzajú. Alebo ešte horšie: môžem tým niekomu pokaziť zážitok. Snažím sa vcítiť do ich kože. Fotografia nikdy nemôže vzniknúť na úkor momentu, ktorý zachytáva.“ Alex potom dodáva: „Našťastie som pomerne nízky, takže sa väčšinou dokážem pohybovať nepozorovane – a pomáha mi v tom, samozrejme, aj tma na týchto koncertoch. Okrem toho sa môj štýl práce v mnohom podobá pouličným fotografom, čiže zriedkakedy si zdvíham fotoaparát k očiam, čo môže priťahovať pozornosť. Namiesto toho snímky komponujem na úrovni hrude alebo pása.“

Ďalší aspekt Alexovho úprimného prístupu vyplýva z jeho neochvejného používania čiernobielych záberov. „Iróniou je,“ hovorí, „že monochromatické snímky nemajú na sociálnych sieťach až taký úspech, no podľa mňa dokážu najúčinnejšie zobraziť intenzitu a emócie techno koncertov. Navyše sa z nich už stal môj charakteristický znak. Majú dokumentárnu kvalitu, čo znamená, že sú pravdivé, aj keď čiernobiela je v podstate abstrakciou. Ba čo viac,“ pokračuje, „v týchto prostrediach sa nedá kontrolovať farba svetiel ani laserov. Svetelný dizajnér môže odviesť úžasnú prácu, no ak nejaký konkrétny odtieň alebo svetlo naruší môj príbeh, je to pre mňa problém. Chcem sa plne sústrediť na čistotu kontrastu, tieňov a tvarov. Nechcem sa nechať rozptyľovať, túžim len po emóciách.“

Alexova snaha nájsť spojenie a pravdu sa prejavuje aj v tom, ako pracuje s fotoaparátom Sony Alpha 1 II. „Napriek náročným podmienkam počas fotenia pri slabom svetle a s množstvom pohybu pracujem ako vždy manuálne,“ vysvetľuje. „Nastavím si úplne otvorenú clonu, aby som zachytil aj ten najmenší kúsok svetla na mieste, a používam veľmi vysoké hodnoty ISO ako 6400, keďže viem, že fotoaparát to hravo zvládne. Vďaka tomu získam rýchlosť uzávierky ako 1/160 sekundy, ktorá je dosť vysoká na to, aby som sa vyhol prílišnému rozmazaniu, ale zároveň na snímkach zachováva prirodzený dojem z pohybu.“ Okrem toho rád zaostruje manuálne, pričom používa rozsahové zaostrovanie a inštinktívne nastavuje objektívy ako FE 14 mm f/1,8 GM na správnu vzdialenosť podobne, ako to robia tradiční pouliční fotografi. „Takýto štýl práce ponúka ďalší spôsob, ako zostať nevidený,“ vysvetľuje Alex, „a hoci nejaký tanečník možno nebude dokonale ostrý, celá snímka bude mať stále veľkú hodnotu.“

Keďže Alex nedávno prešiel od bezzrkadlovky na systém DSLR, všimol si rozdiel v hmotnosti. „Moja terajšia výbava Sony je ľahšia než tá predošlá, ale fyzická náročnosť celovečernej práce s fotoaparátom mi nikdy neprekážala – skôr ide o to, čo si môžem so sebou odniesť v príručnej taške. Kedysi som sa zvykol obávať, že mi na mieste bude niečo z výbavy chýbať, ale teraz už nemusím.“ Alex tiež ocenil nesmierne užitočné funkcie prispôsobenia fotoaparátu Alpha 1 II. „V prvom rade som na kruhových ovládačoch nastavil presne tie funkcie, na ktoré som zvyknutý,“ hovorí, „vďaka čomu som ho už po niekoľkých sekundách dokázal používať inštinktívne. Nastavil som snímanie na formát JPEG v čiernobielej a hneď som sa mohol pustiť do práce, akoby som fotoaparát vlastnil už 10 rokov.“

„Snažím sa držať v prítomnom okamihu a pracovať cielene. A hoci by v týchto situáciách mnohí fotografi zhotovili tisícky záberov, mne stačia stovky, z ktorých väčšinu aj tak nepoužijem. Nesnažím sa o dokonalosť. Výsledok je síce dôležitý, ale ešte dôležitejšie je, ako sa k nemu prepracujem. A v konečnom dôsledku ide najmä o to, aký máte z fotografie pocit.“