Zaostrenie na snímku

Každý má na fotografiu vlastný názor, ale keď k nej poviete príbeh, nadobudne úplne iný význam. Toto je moja dcéra. Takmer pred štyrmi rokmi jej diagnostikovali rakovinu pečene. Teraz sa zotavuje a je v poriadku. Fotografia vznikla v Amsterdame počas fotografickej prechádzky a ako vždy, moja dcéra bola so mnou. Pri jej vzniku nebol žiadny riadený zámer. Postavil som ju pred stenu na rušnom mieste, kde okolo nej prechádzali a rozprávali sa ľudia. Povedal som jej len: „zaujmi pózu, na niečo myslíš, buď snílek.“ Nechcel som na ňu prenášať ťažšie pocity; chcel som do tejto fotografie premietnuť vlastné emócie. V deň, keď sme sa dozvedeli, že má rakovinu pečene, sa nám celý svet zastavil. Je to nesmierne zdrvujúce – keď počujete takú správu, ste úplne v šoku. No zvláštne je, že keď sme sa pozreli von, všetci ostatní pokračovali ďalej. To je tá zvláštna vec na takýchto správach: všetci žijú svoj bežný život. Ľudia telefonovali, stáli a čakali na prechod cez cestu na semaforoch. Pamätám si niekoho, kto jedol hamburger, iného, ktorý fajčil cigaretu. Videl som ľudí, ktorí sa mierne rozčuľovali nad úplnými maličkosťami – že musia čakať na červenej. Všetko to boli úplne bežné veci. A ja som si želal, aby som ten pocit mal späť – niečo obyčajné, nad čím sa dá trápiť. Ale nič z toho už pre mňa nemalo význam. A presne to som chcel touto fotografiou ukázať a precítiť. Hovorí o všetkom. Stojí nehybne, pózuje, premýšľa o svojej budúcnosti. Preto som ju nazval „Snílek“, pretože v takej situácii sa človek stáva snílkom. Môže už len snívať o pozitívnych veciach. No vízia snílka môže byť aj nočnou morou. Človek sa pohybuje na tenkej hranici medzi pozitívom a negatívom – je neustále zmietaný z jednej strany na druhú.

Snímku som urobil kompaktným fotoaparátom Sony RX1R III s pevne zabudovaným 35 mm objektívom f/2. Objektív poskytuje krásnu hĺbku ostrosti a samotná veľkosť fotoaparátu je pri pouličnej fotografii dôležitá, pretože nechcem, aby si ľudia všimli, že mám pri sebe fotoaparát. Rozlíšenie 61 megapixelov mi umožňuje orezávať záber bez straty vysokej kvality obrazu. Hlavné technické rozhodnutie pri tejto fotografii bolo použiť čas 1/30 sekúnd pri clone f/2,0. Moja dcéra nie je úplne ostrá – je tam mierny pohyb, ale táto nedokonalosť pre tento záber funguje, pretože celý príbeh je o nedokonalosti. Keby bola fotografia príliš ostrá, príliš čistá alebo dokonale komponovaná, nemala by tú atmosféru, ktorú som chcel zachytiť. Som na svoju dcéru nesmierne hrdý – na jej silu, na to, ako stojí v živote, na všetko, čím je, aj na to, že je snílkom. Preto som naozaj hrdý, že môžem o tejto fotografii hovoriť.