Pocit chladu

Fotografie sú pre naše životy kľúčové. Snímky zhotovujeme, aby sme uchovali minulosť, no napriek tomu je fotografia ako taká už zo svojej podstaty odtrhnutá od reality. Áno, bezpochyby ide o okamih zmrazený v čase, lenže iba dvojrozmerný, bez zvukov, vône alebo pocitu, že ste doslova „tam“. Veľká časť fotografického majstrovstva preto spočíva práve v tom, do akej miery dokáže snímka zachovať tento pocit „prítomnosti“.

„Pre mňa“, hovorí Bertrand Bernager na úvod, „je významnou zložkou tejto komunikácie textúra. Pomocou nej vyvolávam v divákovi pocit, že ak natiahne ruku, môže dané miesto priam ucítiť.“

Ako sám vysvetľuje, ideálna príležitosť preveriť túto teóriu v praxi sa mu naskytla počas nedávneho výletu na Island. „Len nedávno som získal titul z odboru fotografie,“ spomína Bertrand, „a v Paríži zvyknem často fotiť ulice a architektúru. Stále sa však snažím skúšať niečo nové. Jedným z nápadov bolo uskutočniť projekt krajinnej fotografie, a tak som sa odrazu ocitol na Islande uprostred zimy. To ma rozhodne vyhodilo z komfortnej zóny, ale práve to na fotografovaní zbožňujem – nekonečné možnosti, pokiaľ ide o cestovanie a prejavovanie odvahy!“

Holá pustatina tvorená sopečnou horninou pri teplote -20 stupňov a jedna atlantická snehová búrka valiaca sa za druhou Bertranda „takmer úplne šokovali“. Mali však presne taký účinok, ako očakával.

„Je to naozaj cudzia zem v pravom zmysle slova,“ pokračuje. „Nehostinná, zvláštna a spočiatku len ťažko pochopiteľná. Čierne sopečné horniny a biely sneh s ľadom tvoria takmer monochromatický ráz krajiny.“

Bertrand vie, že bez určitej štruktúry by v tejto chaotickej zmesi nových podnetov a možností nedokázal pracovať, a tak sa rozhodol pre osvedčený postup. „Ako fotograf sa musíte na niečo upnúť, inak vás všetky tie dojmy zahltia a vy začnete fotiť len tak naverímboha. Keďže si chcel stanoviť určité obmedzenia, rozhodol sa „zamerať na to, aké surové je už len ocitnúť sa tam.“

V snahe zachytiť textúru „som si stiahol rukavicu a dotýkal sa skál a ľadu. Keď sa nad tým zamyslíte, ani chuť nedokážete opísať bez toho, aby ste ju mali na jazyku. Ako by ste teda mohli niekomu sprostredkovať hmatový vnem bez priameho dotyku?“

Bertrandove zábery ľadovca Vatnajökull – najväčšieho ľadového príkrovu na Islande – prinášajú život do ľadových jaskýň vďaka dôkladnej fotografickej technike a šikovnému využitiu svetla, keďže obe tieto zložky sú pre textúrovaný vzhľad kľúčové. „Textúru absolútne ovplyvňuje svetlo a jeho farba,“ vysvetľuje, „a keďže sme na tieto jaskyne natrafili práve v deň, kedy bola obloha krásne modrá, aj ľad má sýtomodrú farbu. To isté platí aj pre smer – silnejšie svetlo ešte zdôrazňuje textúru.“

„Všetky tieto jaskyne sú jedinečné,“ pokračuje, „pretože vznikajú a zanikajú na sezónnej báze. Taká je už povaha ľadu a ja som mal naozaj šťastie, že som ich mohol vidieť.“ Keďže chcel tieto ľadové textúry zachytiť čo najlepšie a zblízka, použil objektív FE 12 – 24 mm f/2,8 GM fotoaparátu Alpha 1, zachytával úplne otvorené 12 mm zábery a manuálne zaostroval na najmenšiu vzdialenosť. „Pritlačil som objektív až k ľadu, aby bolo vidno vzduchové bublinky a piesok v ňom. Pri takejto vzdialenosti máte takmer pocit, akoby ste boli pod vodou.“

V tomto prípade dôležité fotiť s úplne otvorenou clonou a docieliť tak nízku hĺbku poľa a jeho verný fotoaparát Alpha 1 túto úlohu hravo zvládol. „Namiesto toho, aby sa zastavili,“ vysvetľuje, „vytvárajú široké clony kontrast medzi ostrosťou a rozmazanosťou, vďaka čomu tieto prírodné textúry ešte viac vyniknú. Vyzerajú ostrejšie a dodávajú fotografii trojrozmerný vzhľad.“

Takýto kontrast platí aj pre Bertrandove zábery pláže Breiðamerkursandur – alebo aj „Diamantovej pláže“ – s čiernym pieskom posypaným drobnými ľadovcami, ktoré sa ligotajú na slnku. Podľa jeho slov „znova ide o kontrast, ktorý priťahuje pohľad na ostrú textúru, lenže nízka rýchlosť uzávierky tentoraz rozmazáva vlny a presúva okolo nich piesok. Toto som fotil približne 10 sekúnd.“

K tomu ešte dodáva: „Bolo to asi jediný raz, čo som počas tohto výletu použil statív. Zabudovaná stabilizácia záberov naprieč piatimi osami, ktorou Alpha 1 disponuje, je taká skvelá, že „nožičky“ potrebujem iba pri dlhých expozíciách alebo pri fotografovaní v noci.“

„Sony Alpha 1 už používam vyše roka,“ pokračuje, „a skutočne ide o dokonalého pomocníka všetkých profesionálov, pretože vyniká v každej oblasti. 50-megapixelové rozlíšenie a dynamický rozsah zaisťujú výbornú kvalitu záberov. Skvele funguje aj pri slabom svetle, má úchvatné automatické zaostrovanie a je odolný ako tank. Pracoval som pri teplotách dosahujúcich -20 stupňov s víchricami a snežením, no môj fotoaparát sa ani raz nevypol.“

„Alpha 1 je skonštruovaný tak, že mu môžete veriť,“ hovorí Bertrand na záver. „Dokáže odfotiť úplne všetko, čo znamená, že sa dokonale hodí aj na experimentovanie. Krajinná fotografia bola pre mňa spočiatku rovnako nová ako samotný Island a teraz dúfam, že keď sa sem v lete vrátim, všetko bude úplne iné. Vznikne tu úplne nové miesto, ktoré môžem objaviť – a dotknúť sa ho – a vtedy budem rád, že mám po svojom boku fotoaparát Alpha 1.“