„Väčšine ľudí chýba pohľad z perspektívy,“ hovorí Chris Schmid. Toto sa samozrejme môže týkať mnohých vecí, no v tomto prípade sa to vzťahuje na fotografovanie života v prírode, najmä prostredia, zvykov a rozprávania príbehov.
„Keď ľudia vyrazia na safari, väčšinu času pracujú a neužívajú si prítomnú chvíľu. Odškrtávajú zo zoznamu veci, akými sú vidieť to, to a to, takže strávia päť minút pri levovi, idú k nemu tak blízko, ako sa dá, urobia portrét a odídu. Týmto spôsobom však prichádzajú o to najlepšie, všetky detaily: oblohu, krajinu, stromy a zebry. Unikne im skutočný život zvierat, súperenie a boj o prežitie.“
Chrisove fotografie sú iné. Zameriava sa na dokumentovanie objektov, ktoré sú súčasťou prostredia. Namiesto vytvárania anonymných portrétov vytvára štúdie s množstvom detailov a zobrazuje, ako tieto zvieratá žijú a zomierajú – skutočnú pravdu o divočine. Tento prístup ho doviedol k portfóliu neuveriteľných snímok života v prírode, ako aj tvorbe dokumentov o ňom. Práca takýmto spôsobom však podľa neho vyžaduje veľa energie a odovzdania, pretože, ako hovorí: „Ak nemáte dostatok nadšenia, neprežijete. Musíte do toho dať všetko, aby ste boli na daných miestach a venovali hodiny pozorovaniu.“
Ako sa sem ako fotograf dostal? Pre Chrisa všetko začalo objektmi, ktoré dobre poznal a pre ktoré mal vášeň. „Začal som ako športový fotograf,“ hovorí Chris: „Bol som plavcom, takže som fotografoval plávanie, pretože si myslím, že ak chcete odviesť dobrú prácu, musíte vedieť, čo fotografujete.“
„V roku 2012 som pokrýval udalosti v Londýne, no niečo mi nesedelo. Celý týždeň sedíte na tom istom mieste, tej istej stoličke... nemôžete byť veľmi kreatívny. Následne som išiel do Namíbie a zaľúbil sa do prírody a života v nej. Mal som pocit, že toto chcem robiť a toto je užitočné. Pri športe súperíte s inými fotografmi, no pri fotografovaní života v prírode môžete pomáhať zvieratám.“
Našťastie, ako hovorí, skúsenosť so športovou fotografiou mu dala zručnosti, ktoré dokáže využiť aj pri fotografovaní života v prírode. „Na zachytenie správneho momentu určite musíte byť rýchly a mať dobré načasovanie. Ak chcete rozprávať skvelé športové príbehy, musíte vedieť, čo fotografujete. V prípade života v prírode je to rovnaké, musíte poznať správanie zvierat. Z tohto dôvodu rád trávim s rovnakou svorkou levov alebo rodinou gepardov toľko času, koľko je len možné. Získate tak náhľad do ich ozajstného života.
Chris hovorí, že vie stráviť tri týždne sledovaním jednej svorky gepardov, čo mu pomáha porozumieť zvieratám a vytvárať autentické snímky. Množstvo času, počas ktorého je s nimi v kontakte, vytvára príbeh.“
„Nedávno sme sledovali gepardicu s mláďaťom, a keďže sme s nimi trávili množstvo času, jednu noc prišla vedľa auta, nechala tam svoje mláďa a išla loviť. Ak ste vonku len pár hodín, nezažijete to.“
Netrpezlivosť alebo možno neschopnosť tráviť vhodné množstvo času so zvieratami sú jednými z najväčších chýb, ktoré robia ľudia fotografujúci safari po prvý raz. „Pamätajte si, že naraz nemôžete byť všade. Výber toho, čo budete fotografovať, je súčasťou hry. Ak celý deň pobehujete, môžete mať pár pekných snímok, no nevidíte správanie, ktoré naozaj stojí za to,“ hovorí.
Ak si nevyberáte, vrátite sa z fotografovania s tisíckami rovnakých snímok. „Je pochopiteľné, že najmä v prípade prvého safari chcete fotografovať všetko, no na tretí alebo štvrtý deň by ste to mali mať premyslenejšie,“ hovorí a dodáva: „Pred stlačením spúšte sa musíte zamyslieť ‚Stojí to za fotografiu? Alebo si tento moment nechám pre seba?‘ Ak sa nespoja tri veci – kompozícia, svetlo a príbeh, ktorý rozprávam – neurobím snímku.“
Spôsobuje práca v blízkosti zvierat problémy? Ovplyvňuje to ich správanie? Je možné, že to robí snímky menej vernými? „Nemyslím,“ hovorí Chris, „rešpektujem ich, nechcem ísť príliš blízko a nadväzovať kontakt, ako to robia niektorí fotografi. Som pozorovateľom, nechcem zasahovať. Nemáme ich životy meniť priamo, len prostredníctvom fotografií. Nechceme narúšať ich správanie.“
Chris využíva štýl, pri ktorom je od objektov vzdialenejší, jeho fotografie zachytávajú zvieratá v ich prostredí prirodzenejšie a ukazujú ich v kontexte. Ako by ste očakávali, pri fotografovaní voľnej prírody znamená priestor, ktorý dáte objektom, fotografovanie s dlhšími objektívmi. Chris so svojimi fotoaparátmi Sony α7R III a α9 najčastejšie používa objektív SAL 500 mm f/4 G SSM a chystá sa začať používať nový objektív FE 400 mm f/2,8 GM.
„Sedemdesiat percent snímok vytváram pomocou 500 mm objektívu, no keď potrebujem viac flexibility alebo keď sa zvieratá priblížia, používam aj objektívy FE 100 – 400 GM f/4,5 – 5,6 OSS, FE 70 – 200 mm f/2,8 GM OSS a FE 24 – 105 mm f/4 G OSS.“
Ako je vidno na mnohých Chrisových snímkach, telefotografické ohniskové vzdialenosti nemusia znamenať, že prostredie sa dostane na vedľajšiu koľaj alebo bude rozmazané a stratí sa. Telefotografické fotografovanie v skutočnosti dokáže pomôcť vytvoriť scenériu krajiny v rovinatých oblastiach, akou je napríklad Serengeti, kde môže byť prostredie pustejšie.
Fotografovanie života v prírode je ako fotografovanie krajiny – dobrá kompozícia je základom. Skôr než dobré svetlo je však dôležité mať dobré miesto a čakať na zviera. Dobrý sprievodca je nevyhnutnosťou. „Boli sme v Zambii, fotografovali levy a sledovali stopy jedného v lese. Ak poznáte ich správanie, viete, kam idú. Môžete si nájsť vhodné miesto a byť pripravený. Stále potrebujete šťastie, no takéto zábery nevytvoríte, ak ich nasledujete autom,“ vysvetľuje.
Chris vysvetľuje, že to isté sa týka tejto snímky zachytenej v rezervácii Masai Mara: „Toto je oblasť Black Rock, kam sa levy chodia v skorú dennú dobu hrať. Najlepšie je, keď je slnko za skalou a vytvára zadné osvetlenie s tieňmi levice a mláďat. Stačí byť pripravený a čakať. Ak to nevyjde, nevadí, vždy je v tom riziko. Ak tam však nie ste, na sto percent vám záber unikne.“
„Obraz je mocný. Jediný záber dokáže zachytiť emóciu alebo vyvolať vnútorné pocity.“
