Kreativita v harmónii

Mať zjavenie práve počas preletu ponad sochou Krista Spasiteľa v Riu de Janeiro sa môže zdať ako príliš dokonalá náhoda. No presne to sa stalo fotografovi Ronovi Timehinovi. „Bol som na pár dní v Riu,“ spomína, „a už dávno som plánoval absolvovať let vrtuľníkom. Výhľad bol síce úžasný, no pokiaľ ide o emocionálny zásah, nemohol sa vyrovnať môjmu zážitku z predchádzajúceho dňa. V tom okamihu som sa totiž rozhodol, že zmením podobu svojej fotografickej práce.“

24 hodín predtým Ron fotil miestne deti hrajúce na dychové nástroje v malej komunite Favela Pereira da Silva na juhu tejto metropoly. Ako sám uvádza, majú tam program zameraný na hudobné lekcie pre miestne deti a študentov. „Volá sa to Favela Brass (Dychovka z favely),“ vysvetľuje Ron, „a jej autorom je Tom Ashe zo Spojeného kráľovstva, ktorý tam žije a všimol si, že deti z chudobnejších rodín nemajú príležitosť naučiť sa hrať na hudobný nástroj. A keďže dychové nástroje sú v Brazílii oveľa drahšie než v Spojenom kráľovstve, pre mnohé z nich sú úplne nedosiahnuteľné.“ Keď Ron uvidel dokument o tomto programe, okamžite mu tento koncept učaroval. „Pripomenulo mi to, aká dôležitá pre mňa bola v detstve hra na hudobný nástroj. Hrával som na trúbku a strávil som veľa času hraním s orchestrami. Osvojiť si hudobný nástroj je nesmierne hodnotné. Ukáže vám to, že disciplína a odhodlanie sa môžu vyplatiť, naučí vás to spolupracovať s členmi súboru a zvládať stres pri vystupovaní. Zároveň vám to rozšíri obzory. Práve fotky, ktoré som zhotovoval na týchto cestách, vo mne vzbudili záujem o kariéru fotografa.“

Zoskupenie Favella Brass začínalo so štyrmi študentmi a počet jeho členov sa rozrástol na 150, pričom rôzne súbory hrajú na svetoznámom karnevale v Riu, kde predvádzajú sambu a hrajú džezovú či popovú hudbu. Rona ich príbeh inšpiroval a zatúžil hudobníkov odfotiť. „Predstavoval som si, že zhotovím pár portrétov študentov v prirodzenom prostredí, ale zároveň ich aj zdokumentujem pri hraní a oni potom budú môcť tieto snímky využiť na marketingové účely. Zašli sme teda do školy, aby sme sa stretli so študentmi a učiteľmi, ale chceli sme aj vidieť, kde skúšajú a stretávajú sa. Pomáhal nám sprievodca z favely, ktorý poznal danú oblasť aj miestnych obyvateľov, jeho priateľka, môj priateľ a pomocný osvetľovač z Ria, takže sme mali prístup k potrebnému vybaveniu.“

Posledná menovaná vec sa podľa Ronových slov hneď vzápätí ukázala ako dôležitá. „Plánoval som fotiť cez deň, ale zabudol som, že sú vtedy v škole! Takže sme museli pracovať po zotmení a bolo úžasné, že sme mali k dispozícii svetlá. Nastavili sme LED svetlá, aby zvýraznili dostupné pouličné osvetlenie, a niekedy sme ich používali aj ako hlavné svietidlo alebo zozadu ako obrysové svetlo na oddelenie. Napríklad bubeníčku osvetľuje predovšetkým pouličná lampa s LED svetlami na doplnenie a zvýraznenie. Použili sme dvojfarebné svietidlá, aby zapadli k žiarovkám na scéne.“

Hoci to Ron pôvodne neplánoval, rýchlu a nerušivú pomoc mu vraj poskytlo aj nepretržité osvetlenie. „Blesk dokáže, samozrejme, pritiahnuť pozornosť. A hoci táto favela patrí v Riu k tým bezpečnejším, na ulici je lepšie pracovať nenápadne, ak je to možné. Keďže sme používali LED svetlá, svetlo bolo viditeľné cez hľadáčik, takže sme mohli nastaviť expozíciu podľa toho, čo sme videli pred sebou, a nemuseli sme toho toľko nastavovať.“ Rovnako dôležitý bol Ronov výber fotoaparátu Sony Alpha 7R V spolu s objektívmi FE 28 – 70 mm f/2 GM and FE 50 – 150 mm f/2 GM. „LED svetlá nemajú silu ako blesk, takže musíte snímať rýchlymi objektívmi a používať vyššiu citlivosť ISO,“ vysvetľuje, „ale model ako Alpha 7R V má výbornú kvalitu obrazu aj pri nastaveniach ako ISO 1600. A s objektívmi f/2 máte o celý jeden expozičný stupeň viac svetla v porovnaní s clonou f/2,8, takže z 1/50 s sa stane oveľa použiteľnejšia 1/100 s. Tieto objektívy sú navyše vzhľadom na svoju rýchlosť až pozoruhodne malé a ľahké: aj s fotoaparátom Alpha 7R V sa mi všetko zmestilo do jedného malého batoha.“

Ronove pocity z práce s týmto zoskupením ho podľa vlastných slov priviedli aj k ďalším podobným projektom. „Predtým som sa pri návšteve miest ako Rio zameriaval na pamiatky, no práca s ľuďmi je oveľa osobnejšia a je mi bližšia. Rád by som sa tam ešte vrátil a nafotil viac vystúpení alebo zdokumentoval ich domáce skúšky.“ Aj Tom Ashe bol z fotiek nadšený a ďalej ich využije na dobrú vec. „Som na tento projekt naozaj hrdý,“ dodáva na záver. „Bolo mi cťou stať sa súčasťou ich príbehu a pomôcť im. A zároveň mi to ukázalo, že fotografovanie dokáže ľudí spájať úplne rovnako ako hudba.“