Divokosť v srdci

Keď si prezriete fotografie, ktoré robí Kyle Meyr, všimnete si, že sú niečím osobité. Krajina na jeho fotografiách má rovnakú úlohu ako športovci a dobrodruhovia, ktorých fotografuje. Zohráva svoju rolu, hlavnú alebo vedľajšiu, rovnako ako objekty. Fotografie, ktoré Kyle vytvára, nie sú nevýraznými portrétmi alebo jednoduchými akčnými snímkami, ktoré možno urobiť kdekoľvek. Sú príbehmi ľudí v ich prostredí a ich vyváženosť Kyle výborne zhŕňa nasledovným spôsobom:

Funguje to aj naopak. „Človek dodáva krajine charakter a viac kontextu ako len fotografia samotnej prírody,“ vysvetľuje. „Vytvorte kompozíciu s človekom nad alebo pod horizontom a dodáte snímke mierku, takže môžete vidieť grandióznosť, zničenie či závratnosť okolitej krajiny alebo čokoľvek iné, čo váš príbeh vyjadruje. Možno má niekto pod horami kajakovať a možno ho tie hory majú chrániť.“

Záujem, ktorý má Kyle o akciu, vychádza z jeho lásky k lyžovaniu. „Moja mama je Nórka a ja som vyrástol v USA, kde som bol stále na svahoch,“ vysvetľuje. Bol to však iný kontakt s krajinou, ktorý ho dostal k tomu, aby sa športovej a dobrodružnej fotografii venoval na plný úväzok. Po trojročnom štúdiu žurnalistiky v Londýne si Kyle vďaka životu v meste uvedomil, ako veľmi mu chýbala príroda. „Vedel som, že doma v Nórsku sa toho dá fotografovať omnoho viac,“ hovorí, „a keď som tam vrátil, bol som nezastaviteľný, všade som si bral fotoaparát a fotografoval som každý kút Nórska.“

Čas, ktorý strávil v Londýne, však nebol stratený. Jeho žurnalistické vzdelanie mu pomohlo naučiť sa, aké je dôležité meniť skúsenosti na príbehy.

V tomto prípade zažívanie príbehu znamená, že fotograf musí byť na úlohu pripravený a jeho fotoaparát tiež. „Rád vonku trávim toľko času, koľko je len možné,“ hovorí Kyle, „takže čo sa výdrže batérie týka, je pre mňa dôležité mať takú, ktorá dlho vydrží. Je to nevyhnutné pre výsledok, ktorý môžem počas fotografovania dosiahnuť.“

Názorným príkladom je skúsenosť s fotografovaním nórskeho podujatia Norseman, ktoré je jedným z najnáročnejších svetových triatlonov. „Začínate fotografovať o druhej ráno, keď všetkých na trajekte prepravia a vyložia uprostred fjordu, a skončíte až po západe slnka,“ hovorí Kyle, „Ak máte nadšenie pre fotografovanie ako ja, veľmi jednoducho vytvoríte dvetisíc snímok. Mám pre svoje fotoaparáty α9 a α7R III tri náhradné batérie a zatiaľ som nefotografoval nič, na čo by mi to nepostačovalo.“ Spolieha sa aj na bezchybné automatické zaostrovanie fotoaparátu α9: „Je to asi moja najobľúbenejšia vec, ktorú som si kedy s fotoaparátmi vyskúšal. Funguje v 99 % prípadov a táto spoľahlivosť znamená, že keď vidíte záber, je váš. Keď lyžujem, môžem sa zastaviť na svahu, zhodiť batoh, vziať fotoaparát a viem, že je pripravený. Využívať to pri snímaní 20 snímok/s s nepretržitým automatickým zaostrovaním a získať všetky momenty akcie, z ktorých si neskôr môžete vybrať, je prevratné.“

Napriek fotografovaniu v jedných z najkrajších prírodných lokalít na svete má Kyle vďaka svojmu prístupu rýchleho zachytenia momentov len málo času na tradičné prístupy fotografovania krajiny, akými sú používanie filtrov a podpor fotoaparátu. „Nikdy ma neuvidíte so statívom,“ smeje sa, „moja mentalita je taká, že sa snažím udržať krok s akciou a chcem fotografovať hneď, takže som závislý od formátu RAW a schopností môjho fotoaparátu.“ Vráťme sa späť k dobrodružstvu a divočine zo snímok, ktoré Kyle vytvára. Je niečo konkrétne, čo v lokalitách hľadá? „Tieto príbehy sú väčšinou o ľuďoch, ktorí idú mimo civilizáciu, takže vo väčšine času nechcem na fotografiách žiadne cesty. Myslím si, že odvádzajú charakter smerom k civilizovanému prostrediu.“ Určitými spôsobmi sa to však stáva komplikovanejším, pretože takéto fotografie priťahujú k divočine pozornosť.

Kľúčovým príkladom je pre neho záber útesu Preikestolen nad fjordom Lysefjord. „Je to jedna z najkrajších vecí, ktoré matka príroda vytvorila,“ hovorí, „no práve doviedli cestu až na vrchol hory, aby skrátili turistickú vzdialenosť. Úplne sa tým stráca hodnota dosiahnutia tohto výhľadu, pretože väčšina potešenia spočíva v tom, že poviete: ,pozrite, čo som dosiahol – začal som dole a teraz som o 1000 m vyššie‘. Záujem, ktorý fotografie o takéto miesta a zážitky vytvárajú, je fantastický, a ja chcem, aby ich ľudia videli, no keď divočinu zjednodušíte, zmení to jej charakter a jej príbeh.“