Prenesenie osobnosti do portrétov

„Fotografovanie je komunikačný šport,“ hovorí Steffen Böttcher, keď dostane otázku o svojej práci venujúcej sa portrétom a móde, „a ja mám šťastie, pretože rád komunikujem.“ Je to tak. Akýkoľvek typ portrétu sa rozhodnete fotografovať, jediný cieľ, ktorý musí splniť, je prerozprávať niečo dôležité o objekte. Ak je anonymný, nie je to v skutočnosti portrét.

Steffenove portréty odrážajú osobnosť objektu a okrem niekoľkých ďalších dôležitých techník to podľa neho vychádza z príbehu, ktorý vizuálne sprostredkováva daná lokalita.

Uvážlivé použitie miesta tiež napomáha tomu, aby sa objekty cítili sami sebou. „Je to rovnaké, ako keď herci nakrúcajú film alebo hudobníci vystupujú. Herci potrebujú scénu alebo exteriér, nie zelené plátno, ktoré neumožňuje interakciu, a speváci potrebujú javisko a publikum. Nemôžete vziať zviera z jeho prirodzeného prostredia a očakávať, že sa bude správať prirodzene. Rovnaké je to aj u ľudí.“

Steffen 12 rokov pracoval ako grafický dizajnér, než sa na plný úväzok začal venovať fotografovaniu. To mu určite dalo skvelý základ v oblasti vizuálnej komunikácie – ako fotografie prerozprávajú myšlienky. Rokom v grafickom dizajne pripisuje porozumenie základom, akými sú dobrá kompozícia, používanie dopĺňajúcich sa farieb a štruktúrovanie snímky. Hovorí: „Vďaka týmto zručnostiam je jednoduché prejsť k fotografovaniu, pretože nezačínate od nuly. Len som chcel byť kreatívny. Toto je najdôležitejšie a nemalo byť to byť brzdené technickými náležitosťami.“

Má pocit, že priveľa fotografov pristupuje k fotografii z technickej stránky zameriavajúcej sa na nastavenia a výbavu. Vysvetľuje, že pre neho to nehrá veľkú rolu:

Tým, čo mu v tomto pomohlo, je nakloniteľný displej fotoaparátu Sony α9. „Komponovanie pomocou obrazovky preferujem z niekoľkých dôvodov,“ vysvetľuje: „Keď komponujete pomocou hľadáčika, môžete na niektoré prvky zabudnúť, pretože to viac pripomína realitu.“ Oko sa sústreďuje na objekt a nie na kompozíciu ako celok? „Áno, pretože keď používate obrazovku a vidíte kompozíciu prostredníctvom nej, viac to pripomína pozeranie sa na vytlačený dokončený výsledok práce. Máte od toho väčší odstup a viete byť objektívnejší.“

Vráťme sa k umeniu komunikácie. Pre Steffena je ďalším skvelým aspektom tvorby kompozície pomocou obrazovky LCD jeho fotoaparátu možnosť jednoduchšej interakcie s objektom, pretože pred okom nemá bariéru fotoaparátu. „Fotografovi naozaj pomôže, keď sa zbaví tejto masky. Je to osobnejšie a lepšie pre objekt. Spôsob, akým ľudia reagujú, je úplne iný a hneď to vidno. Pre mňa je potom oveľa jednoduchšie sústrediť sa na objekt a lepšie s ním komunikovať. Najmä v prípade, keď používam automatické zaostrovanie a expozíciu fotoaparátu α9 a viem, že sa na fotoaparát môžem plne spoľahnúť. Nemusím rozmýšľať o technike, len komponujem a komunikujem.“

Rozprávanie je veľkou súčasťou toho, čo robí Steffenove portréty zaujímavé. „Bez fotoaparátu, ktorý by mi zakrýval tvár, môžem s objektami rozprávať a upokojiť ich. Nerobia takéto sedenia každý deň, preto potrebujú uistenie. Veľa rozprávam a dávam im pocit, že nemusia hrať, stačí, keď budú sami sebou. Potom je na mne, aby som tieto chvíle zachytil.“

Väčšina fotografov portrétov sa so svojimi objektami rozpráva, no dôležitý je spôsob. Nejde len o rozprávanie ako také.

Využíva na to napríklad rozprávanie príbehov. A podľa toho, ako chce, aby sa objekt cítil, mení spôsob, akým dané príbehy rozpráva. „Niektorí fotografi povedia, aby ľudia rozmýšľali nad niečím pekným, a očakávajú reakciu. Takto to však nefunguje. Musíte byť šikovnejší, empatickejší. Ak chcem, aby pôsobili hrdinsky, poviem im hrdinské príbehy. Ak chcem, aby pôsobili uvoľnene, poviem im príbehy tohto typu, napríklad na akej dobrej dovolenke som bol.“

Jeho hlavným tipom je: „Konverzujte, aby ste ich vytrhli z daného momentu. Je to ako režírovanie baletu, no pracujete s ich podvedomím a oni počúvajú a reagujú. Ide o najlepší spôsob komunikácie.“