„Hudba je pre mňa rozhodne najlepšou umeleckou formou,“ hovorí Kaupo Kikkas, keď sa ho pýtame na jeho dve veľké vášne. Tých, ktorí videli jeho skvelé portréty, to môže zaskočiť, no nemalo by. Keď spoznáte Kaupovu prácu, minulosť a spojitosť medzi jeho vášňou a kreativitou, absolútne to dáva zmysel.
„Hudba je vo svojej abstraktnosti nemerateľná. Fotografovanie je mojou druhou láskou, no je pre mňa opisnejšia a bližšia realite. Prečo som teda fotografom? Cítim, že ako dobrý fotograf môžem byť pre svet užitočnejší ako priemerný hudobník.“
V Kaupovej úprimnosti cítiť aj skromnosť, no kombinácia jeho vášní svedčí hlavne o tom, že špecializáciu vo fotografii netreba podceňovať, pretože práve zameranie a úplná odovzdanosť veľmi často odlišujú skvelé snímky od tých priemerných. Špecializácia znamená nájsť niečo, čo neviete prestať fotografovať, pretože vám to pripadá také prirodzené a príjemné, až ani nemáte pocit, že pracujete. Foťte, čo máte radi, a ľudia si to vo vašich fotografiách všimnú a zareagujú na to. Kto sa pozrie na Kaupove diela, jeho lásku k hudbe si nemôže nevšimnúť.
Nestalo sa to, samozrejme, zrazu. Naopak, všetky prvky sa pospájali ako noty do akordov. „Navštevoval som estónsku sovietsku hudobnú školu a tieto školy majú prísny a vážny prístup,“ vysvetľuje. „Človek mal iba jednu možnosť – stať sa úspešným hudobníkom alebo sa ním vôbec nestať.“ Avšak už vtedy ho zaujímala fotografia, a keď do rúk vzal pravdepodobne prvý estónsky digitálny fotoaparát, ktorý mal len 0,3 megapixela, zostal nadšený. Kúpil si aj fotoaparát na film, pomocou ktorého sa učil tradičné techniky. Po ukončení školy si zarábal ako fotograf na voľnej nohe vo Fínsku, kde takisto študoval fotografiu. Nakoniec však mal pocit, že si musí vybrať. „Hudba bola mojím vzdelaním a potenciálnou kariérou, no nemohol by som robiť veci napoly. Riadim sa tým, že nič nerobím polovičato.“
Hudobník však hudobníkom zostáva navždy a po desiatich rokoch sa tieto dve veci pokúsil prepojiť a zameral sa na prácu s hudobníkmi, ktorých poznal. Jeho prvým zákazníkom bol jeho učiteľ klarinetu. Pochybnosti však mal stále.
„Nečakal som, že sa mi v Estónsku podarí naplno uplatniť, pretože tamojšej klasickej hudobnej scéne chýbajú peniaze. Skôr som sa nazdával, že sa tak stane medzinárodne. Aby o mne bolo počuť, zadarmo som sa zúčastnil na niekoľkých hudobných akciách a potom som pracoval len za malý honorár. Nakoniec sa mi podarilo vymeniť všetku svoju lepšie platenú komerčnú prácu čisto za hudbu.“
Hudobná fotografia je, samozrejme, široká téma a Kaupove portréty pokrývajú len jednu z jej častí. „Aby som to zjednodušil, pre mňa existujú hlavne dva typy. Máme tu fotografie z podujatí alebo dokumentárne hudobné fotografie, na ktorých sú zachytené koncerty či festivaly. Snímky z koncertov môžu byť umelecké, no v tých výškach je to zriedkavé a nikto na ne ani vysoké očakávania nekladie. Na druhej strane sú tu portréty, ktorým sa venujem ja. Ide o veľmi odlišný prístup, pretože potrebujete mať väčší kontakt s objektom,“ vysvetľuje. To sa odráža aj v prirodzenom spôsobe, akým jeho objekty držia nástroje.
„Ak máte nesprávny kontakt alebo prístup, fotenie sa môže skrátka skončiť bez výsledku, no trikom je uvedomiť si, že fotografovanie portrétov nie je jednosmerný proces. Je to duet, nie sólo. Keď pracujem s hudobníkmi, vravievam, že je to ako komorná hudba, a oni tomu dobre rozumejú, pretože pianista a čelista sa dopĺňajú, je medzi nimi dôvera. Rovnaké je to aj s fotografovaním. Ak sa snaží len jeden z vás, nestačí to. Musíte pracovať na spoločnom cieli.“
Hovorí, že to vychádza z empatie a budovania vzťahu s objektom a že jeho hlbšie chápanie hudby vytvára osobnejší kontakt, ktorý vidieť aj na fotografiách.
Byť fotografovaný niektorých ľudí stresuje, preto je pre neho veľmi dôležitá uvoľnenosť a rešpektovanie objektov. Z jeho fotografií to cítiť a objekty na nich pôsobia nenútene. „Na portrétoch často vidieť, že ľudia v pľúcach zadržiavajú priveľa vzduchu, majú stuhnuté plecia a defenzívnu pozíciu,“ hovorí. Zdôrazňuje, že ak sa tomu fotograf chce vyhnúť, musí byť empatický, nielen napochodovať so svojím dominantným plánom. Ak chcete použiť štýl alebo nápady, ktoré objektu nesedia, veci sa môžu rýchlo pokaziť: „Technika nesmie vyhrať nad objektom, inak to bude viac o nej než o objekte samotnom.“
V Kaupovej práci zohráva veľkú úlohu výber vhodných miest. Na mnohých jeho snímkach objekt dopĺňa zaujímavé prostredie alebo kompozícia, no ich prítomnosť tam nie je náhodná. Lokality si priebežne ukladá do hlavy: „Vždy kráčam s otvorenými očami a snažím sa nájsť dobré miesta. Niekedy ich v hlave nosím roky, ako napríklad toto staré rašelinisko so storočnými, ba aj tisícročnými koreňmi. Vyzeralo tak zvláštne a apokalypticky… A potom sa mi zrazu vyskytol objekt, ktorý sa sem hodil.“
Kaupo vraví, že vďaka zaujímavým lokalitám môže sebe aj publiku ponúkať stále niečo nové. Z rovnakého dôvodu investuje čas aj do osobných projektov.
„Rok čo rok je pre mňa dôležitejšie, aby som sa ako portrétový fotograf neopakoval. Áno, objekty sa menia, no mať príliš rozoznateľný vizuálny štýl je niečo, čoho sa bojím. Potrebujem pracovať na vlastných veciach. Volám to slobodné umenie – dostanem nápad a môžem zareagovať vlastným spôsobom, môžem sa ako fotograf prejaviť v tej najlepšej podobe. Aj tak však mám neuveriteľné šťastie, že oblasť, v ktorej pôsobím, je pre mňa zároveň aj tou najdôležitejšou vecou,“ hovorí.
„Pracuj tvrdo a s láskou. Ostatné príde samo.“
