Dobré cestovateľské fotografovanie by nemalo byť iba o odškrtávaní položiek zo zoznamu. Nemalo by ísť len o sériu známych scén, kedy nohy statívu vložíte do vyhĺbených stôp, ktoré tam zanechali tí pred vami. A k svojim objektom snímania by ste sa nemali správať ako k obetiam fotografického safari.

Kľúčom k skvelým záberom je podľa Gábora Erdélyiho úplné ponorenie sa do sveta, ktorý fotografujete – musíte ho žiť. Koniec koncov, ak sa nestanete súčasťou dobrodružstva, ako sa ňou majú stať ľudia, čo si budú vaše fotografie prezerať?

Gábor vysvetľuje: „Podľa mňa je podstatou cestovateľského fotografovania radosť zo zvečňovania nových zážitkov. Ide o dobrodružstvo, o radosť z objavovania. Jediné, čo počas cestovania potrebujem vedieť, sú dva dátumy – dátum príchodu a dátum odchodu. V hlave mám hrubú predstavu o tom, čo chcem vidieť, ale typickým turistickým destináciám sa vyhýbam. Miestnych sa pýtam na cestu a rôzne skratky a mestskou dopravou cestujem čo možno najmenej. Ak je to možné, radšej všade kráčam.“

„Cestovateľské fotografovanie v sebe zahŕňa množstvo iných typov fotografovania, ako napríklad portrétové fotografovanie, fotografovanie prírody, fotografovanie krajiny a dokumentárne fotografovanie,“ vysvetlil. „Pre mňa zaznamenávanie ciest predstavuje skôr duševné rozpoloženie. Väčšinou cestujem štyri až päť týždňov, a tak sa môžem ponoriť do kultúry a nadýchať sa atmosféry daného miesta. Takže cesta samotná je v podstate projektom – fotografie sú len ozvenami vnútorného zážitku.“

Gábor hovorí, že v cestovateľských projektoch mu v obrovskej miere pomohol prechod na bezzrkadlové fotoaparáty od spoločnosti Sony. „Fotoaparát α7R III používam najviac. Je malý, nenápadný a ľahký, čo je pri cestovaní nevyhnutné. Ak cestujete dva mesiace, na hmotnosti, ktorú musíte denne nosiť, naozaj záleží. Vďaka výklopnému monitoru a mimoriadne rýchlemu zaostrovaniu predstavuje dokonalého spoločníka na cesty. Navyše režim automatického zaostrovania na oči sa hodí najmä pri fotografovaní portrétov.“

Gábor nám prezradil, že práve jednoduchosť fotografovania a nastaviteľné ovládateľné prvky predstavujú obrovskú výhodu, vďaka čomu môže pracovať rýchlejšie a lepšie reagovať na snímané objekty. Vysvetľuje: „Fotografujem v manuálnom režime a najdôležitejšie nastavenia si vždy naprogramujem na hlavné tlačidlá, a tak mám po ruke nastavenie ISO, režimy automatického zaostrovania a možnosť tichého snímania, a teda všetko, čo je pri cestovateľskom fotografovaní dôležité.“

Gábor si z cestovateľských projektov spravil akýsi únik zo svojej bežnej profesionálnej práce, kedy fotografuje portréty, módu a akty pre veľké časopisy, a prístup k fotografovaniu sa v oboch typoch práce veľmi líši.

„Keď fotografujem portréty, neustále sa sústreďujem a pripravujem na každý záber. Pri cestovateľskom fotografovaní je to však úplne iné. V prvom rade nepracujem vedome a ani si svoje cesty v rámci projektov neorganizujem. Spolieham sa na pocity a užívam si slobodu, ktorú cestovanie a fotografovanie ponúka. Spontánnosť je pre mňa veľmi dôležitá.“

Gábor nám prezradil, že na dlhších cestách má čas na prieskum. „Moje posledné cestovanie v Japonsku, kam som išiel na trikrát, trvalo dokopy takmer pol roka, a tak som mal čas na prieskum. Prvé zážitky cestovateľov vždy ohúria najviac, takže vidia len povrch.“

Hoci Gábor zámerne pracuje podvedome, v mnohých jeho cestovateľských projektoch môžeme badať ústrednú tému, pretože ako hovorí, veľmi sa zaujíma „o vzťah medzi človekom a jeho okolím – predovšetkým o vzťah medzi životným priestorom vytvoreným metropolitným človekom, mestom a ľuďmi, ktorí v ňom žijú. Ak niečo hľadám vedome, väčšinou ide o uzavretú subkultúru. V Japonsku ma napríklad fascinovali mestá v pustatine odrezané od okolitého sveta a kúpeľná kultúra – svet onsenov.“ 

Tento spôsob fotografovania umožňuje Gáborovi vytvárať vzťahy s ľuďmi, ktorých na svojich cestách dokumentuje, a vyhnúť sa tak neosobným výsledkom prameniacim z fotografovania, kedy objekt ani nevie, že je fotografovaný. „Zaujímam sa o ľudí a o spôsob, ako môžem verne vyrozprávať ich príbeh a príbeh ich okolia. Keď som na cestách, chcem predovšetkým s ľuďmi nadviazať kontakt, porozprávať sa s nimi alebo zájsť s nimi na pivo. Niekedy však stačí aj obyčajný očný kontakt.“

Gábor tvrdí, že ide o výsledok úplného ponorenia sa do prostredia, vďaka čomu sa z nesúrodých objektov cestovateľského fotografovania stane niečo súvisle exotické. Rôzne výroky poskladajú vizuálny sloh, vyrozpráva sa skutočný príbeh daného miesta a kultúry, kde sa aktuálne nachádzate, a ľudia, ktorých fotografujete, sa zasadia do pravého kontextu.