„Pri projektoch ako tieto potrebujete vedieť, kam sa chcete dostať,“ hovorí umelecký fotograf Julien Mauve. S úsmevom dodáva: „Nie však príliš.“
Julien opisuje kreatívny proces fotografických projektov definujúcich jeho kariéru cez práce, akými sú Pozdravy z Marsu, Po zotmení a najnovšie séria L'île Aux Libellules (Ostrov vážok), ktorá mu priniesla celosvetové uznanie. Momentálne sa sústreďuje takmer výlučne na ne. Fotografuje, edituje a prináša ich svojmu publiku – najprv online, potom prostredníctvom výstav a kníh.
Samozrejme, že to tak nebolo vždy. „Začal som ako väčšina ľudí,“ objasňuje, „zachytával som spomienky, priateľov a rodinu, no čoskoro som chcel vyjadriť viac, povedať príbeh, nielen veci zaznamenávať.“
Svoju prácu na projektoch začal v roku 2011 s fotoaparátom α99 od spoločnosti Sony a odvtedy pokračuje.
Julienov najnovší projekt Ostrov vážok bol fotografovaný v Japonsku, trval mu dva roky a celkovo štyri návštevy. Koncept sa vyformoval náhodou počas toho, ako cestoval krajinou: „Všimol som si, že výstavba sa nachádza prevažne na okrajoch ostrova. Keď prekračujete jeho stredom, je to ako mŕtva zóna. Nežije tu veľa ľudí a vidíte veľa budov, ktoré sú stratené v prírode. Prinúti vás to k premýšľaniu o vzťahu človeka k prírode a tom, ako sa mení.“
Opustené industriálne stopy a iné známky civilizácie, ktoré sú v sérii Ostrov vážok pomaly pohlcované prírodou, vytvárajú dojem temného, dystopického vedecko-fantastického žánru. Ako väčšina dobrých rozprávačov však často prepája rôznorodé prvky do kompaktného celku.
Napriek tomu, že vytvárajú konzistentný dojem, snímky nie sú všetky vytvorené na jednom mieste a dokonca ani v jednom ročnom období.
„Niektoré som vytvoril v Okinave, niektoré na severe a tvoril som v rozličných časových obdobiach,“ vysvetľuje, „kľúčové je dosiahnuť konzistentnosť, aby ste vytvorili správnu celkovú atmosféru. Z tohto dôvodu som väčšinou fotografoval ráno a bez priameho slnečného svetla. Rovnako ako konzistentnosť objektu veľa spraví aj práca s farbami, farebné tónovanie a farebná gradácia finálnych snímok. Nájdenie konzistentnej estetiky je súčasťou projektu.“
Ako tomu napomáha Julienova výbava Alpha od spoločnosti Sony? Pri prechode z radu α99 objavil rad α7R. No tam, kde by ste od fotografa očakávali výpočet technológií, ktoré sú pre neho dôležité, Julien ako umelec reaguje inak. To, čo je pre neho podstatné, je väčšinou to, čo fotoaparát nerobí.
„Ako umelec si myslím, že na fotoaparát treba zabudnúť… Dostať sa cezeň a nemyslieť naň. Umožňuje to však len málo fotoaparátov,“ vysvetľuje a pokračuje, „fotoaparát radu α7R reaguje tak rýchlo a pracuje tak intuitívne, že sa môžem jednoducho sústrediť na to, čo sa snažím dosiahnuť, a nemusím sa sústreďovať na nástroj, ktorý používam. Je naozaj ľahký, takže si ho nevšímate, a je responzívny a vždy pripravený fotografovať v zlomku sekundy.“
Čo sa Julienovej práce týka, nikde nevie, kde nájde inšpiráciu pre svoje snímky. Neustále putuje a snaží sa nájsť dokonalú fotografickú scénu:
„Mám fotoaparát pri sebe, aby som dokázal zareagovať na momenty, ktoré môžu trvať len zopár sekúnd, takže reakčný čas je kľúčový“. Z rovnakého dôvodu pri fotografovaní využíva rýchlu transfokáciu a často pripája objektív 70 – 200 mm f/2,8 G Master k jednému telu a objektív 24 – 70 mm f/2,8 G Master k druhému, aby bol „pripravený takmer na všetko“.
Julien sa spolieha aj na výrazné rozlíšenie a vynikajúcu kvalitu obrazu, ktoré mu fotoaparát radu α7R poskytuje. Je to veľmi dôležitý faktor, pretože jeho snímky sa vystavujú v tlačenej forme.
„Pozrite,“ vysvetľuje, „rovnako ako v časopisoch a knihách svoju prácu ukazujem aj v galériách a štúdiách. Tlačím naozaj veľké snímky, takže si potrebujem byť istý ich kvalitou. V poslednej sérii, ktorú som vystavoval, mali výtlačky šírku 1 meter a toto viac nie je problém.“
Vráťme sa ku kreatívnemu procesu, jeho plánovanej a neplánovanej ceste. Julienovi niekedy trvá mesiace alebo dokonca roky, kým prejde od konceptu k dokončeniu projektu so všetkými prekvapeniami a zmenami smeru, no najmä ťažkou prácou a odhodlaním, ktoré to zahŕňa.
„Fotografický proces je o hľadaní scén, ktoré rozprávajú príbeh. Následné editovanie môže byť bolestivým procesom, pretože máte 50 alebo 60 snímok a ich počet potrebujete znížiť na 20. Necháte si len tie najlepšie a tie, ktoré príbeh posúvajú vpred. V určitom bode však treba získať odstup a pozrieť sa na to, čo funguje a čo nie,“ vysvetľuje.
„Ak to príbeh potrebuje, možno musíte niečo zmeniť alebo začať odznova. Je to ako vkročiť do mora. Keď ste pod vodou, uprostred procesu, nedokážete vidieť celok. V určitom bode sa preto musíte vrátiť nadýchnuť vzduchu, rozhliadnuť sa a vrátiť sa späť,“ pokračuje.