Je posledný deň nahrávania a Jaakko Posti sa preteká s časom. Do severného Fínska dorazila jar a s ňou aj teplejšie slnečné lúče. Sneh sa začína topiť, voda mení farbu z bielej na modrú a brehy jazera Kilpisjärvi pokrýva zradná čľapkanica. Jaakko a profesionálny snoubordista Antti Autti odstavili svoje snežné skútre asi päť – šesť kilometrov od pohoria Terbmisvaara a teraz sa na lyžiach plahočia „mizerným snehom v údolí“ a dúfajú, že do úžľabiny dorazia skôr, než sa sneh celkom roztopí.
Tieto úžľabiny – strmé úzke údolia tiahnuce sa horou – sú na freeride snoubordovanie ako stvorené a budú vypĺňať posledný segment dokumentárneho filmu SCAN, ktorý zachytáva Anttiho pri spoznávaní tých najlepších miest v Nórsku a Fínsku nachádzajúcich sa tesne za polárnym kruhom. „To je asi môj najobľúbenejší segment z celého filmu,“ priznal Jaakko. „Hrdý som najmä na to, že sme to dokázali, hoci sme museli naozaj zabrať. Mám rád estetické zábery, no ešte lepší pocit mám z toho, keď viem, koľko námahy si ich zachytenie vyžadovalo. V zime je možné na snežnom skútri dôjsť celkom pod úžľabinu, no teraz to bolo príliš riskantné, tak sme peši vyšli tých 1 140 metrov na vrchol a odtiaľ sme natočili cestu späť. Pred návratom do civilizácie sa nám podarilo nahrať až dva zjazdy úžľabinou. Priemerný tep som musel mať aj 160!“
Prečo je úspech takou veľkou odmenou? „Lebo ho nikdy nemáte zaručený. Pri takýchto projektoch sa často musíte otočiť a ísť domov,“ smeje sa. „Takže hoci výstupu obetujete päť hodín, na vrchole môžete zistiť, že počasie nie je ideálne, prípadne by natáčanie bolo príliš nebezpečné. Niekedy je to naozaj frustrujúce, no keď sa vám to podarí, ten pocit stojí za to.“ Jaakko sa pôvodne venoval fotografovaniu, dnes už skôr nahráva videá a spolupracuje so športovcami, ktorí sa venujú jeho obľúbeným športom. V projekte s Anttim, profesionálnym športovcom s viac ako 20-ročnou praxou, ktorý reprezentoval Fínsko na olympijských hrách, došlo k spojeniu záujmov. „Asi pred 10 rokmi začal snoubordovať vo voľnom teréne a dodnes sa tomu venuje. Vo filme sa vracia na miesta, do ktorých sa voľakedy zamiloval.“
Práca na takých miestach si od filmárov vyžaduje špeciálne zručnosti, skúsenosti a výbavu, na ktorú sa môžu spoľahnúť. „Bezpečnosť na snehu je prvoradá,“ vysvetľuje, „a čím viac informácií o snehovej pokrývke na danom mieste máte, tým lepšie. Možno uvidíte niečo, čo by mohlo fungovať, no musíte si to najskôr poriadne naplánovať. Dokonca vás čaká vyhrabávanie dier do snehu, aby ste mohli podmienky poriadne skontrolovať. Musíte urobiť všetko pre to, aby vás nezasiahla lavína. Ak si nie ste niečím istí, tak tam radšej ani nechoďte, pretože na väčších stenách sa tvoria väčšie lavíny a potom je všetko už len v Božích rukách.“ Vďaka blízkemu vzťahu k danému športu dokáže nájsť lepšie zábery. „Keď pracujete s profesionálnym snoubordistom, ide o spoluprácu. Má moju plnú dôveru, pretože vie, čo na kamere vyzerá dobre. A on dôveruje mne. Spolu vieme, čo bude najlepšie. Ak nerozumiete športu, ktorý snímate, možno sa vám podarí zachytiť zábery, ktoré sa budú nejakým ľuďom páčiť, no ak chcete osloviť ľudí, čo sa v ňom vyznajú, musíte si dať záležať aj na takých maličkostiach, ako napríklad správny postoj.“
Vďaka všestrannosti fotoaparátu α7R III je to hračka. Jeho hybridné telo mu umožňuje zachytávať nádherné fotografie aj úžasné videá, čo ocení predovšetkým v situáciách, keď na hmotnosti a rozmeroch naozaj záleží.
„Keďže so sebou nosím iba jedno telo, stačí mi pár objektívov. Dokonca aj rám na mikrofóny môže byť menší. Čím menej miesta zaberie fotografická výbava, tým väčší priestor mám na dôležité veci, ako napríklad lavínová výbava, oblečenie navyše a voda. Väčšinou používam objektív FE 24 – 105 mm f/4 G, pretože dostatočne spĺňa moje potreby. No pre prípad horšieho svetla so sebou brávam aj pevný objektív FE 35 mm f/1,8,“ prezradil.
Jaakko oceňuje aj spoľahlivé automatické zaostrovanie a stabilizáciu obrazu fotoaparátu α7R III, lebo vďaka týmto funkciám môže snímať z ruky a nemusí so sebou brávať stabilizátor. Navyše automatické zaostrovanie so sledovaním objektu mu umožňuje udržať v zábere aj snoubordistu, akým je Antti. Fotoaparát funguje rovnako dobre pri snímaní videí aj pri snímaní fotografií. „Môžem okamžite zareagovať a zachytiť prirodzené zábery, ktoré sú pre dokumentárne filmy nevyhnutné,“ prezradil. „Fotoaparát mám pripevnený na popruhu na pleci, aby som ho mohol rýchlo vziať do rúk, ak sa stane niečo zaujímavé.“ Ak chcete nosiť fotoaparát na popruhu na plece za polárnym kruhom, musí byť veľmi dobre izolovaný pred vplyvmi počasia. Jaakko prezradil: „Za celých šesť rokov, čo používam rad α7, som s ním nemal žiaden problém, a to ani pri teplotách okolo -30 °C až -40 °C, keď obrazovka začína mrznúť, a ani pri topiacom sa snehu. Fotoaparát Alpha zatiaľ všetko úspešne vydržal – a vďaka skúsenostiam a plánovaniu môžem to isté povedať o sebe.“
