Boj za raj

V projekte Zatratený raj Tomas Wüthrich pozoroval posledných kočovníkov kmeňa Penan v bornejskom dažďovom pralese. Nešlo mu len o vytvorenie snímok, ale aj o inšpirovanie sa ľuďmi, s ktorými v priebehu piatich rokov žil a pracoval. A nakoniec im dal niečo, čím sa im odplatil.

Tomas realizoval svoju prvú cestu na Borneo v roku 2014, kedy sa po prvý raz stretol s kmeňom Penan a jeho ľuďmi bojujúcimi proti agresívnej ťažbe dreva v dažďovom pralese, ktorý je ich prirodzeným prostredím. Toto v ňom vyvolalo znepokojenie. „Predtým boli kočovníkmi,“ vysvetľuje, „no teraz boli nútení usadiť sa a farmárčiť, pretože prales rýchlo mizne.“ Keďže bol hnaný záujmom a zvedavosťou, nasledujúci rok sa vrátil, aby začal pracovať na skutočnom projekte. Ten sa z jedného roka predĺžil o ďalší rok, ciest pribúdalo a stala sa z nich päťročná práca, počas ktorej s kmeňom Penan vždy strávil až mesiac. Objavil ľudí uprostred zmien – boli otvorení novým technológiám, no pokúšali sa uchovať si polokočovnícky spôsob života. „Nechcú cesty,“ vysvetľuje Tomas, „nechcú ani, aby im drevorubači zoťali domov. Nie sú však ako ľudia bez kontaktu so svetom, ako napríklad ľudia v Amazonskom pralese. Ak majú k dispozícii možnosť dopravy, vydajú sa do dediny predávať pierka alebo rohy a kúpia si tam veci. Odmietajú sa však vzdať všetkého, pretože prales je ich supermarketom. Majú tam všetko, čo potrebujú.“

Počas piatich rokov si Tomas uvedomil dôležitosť času. „Reportážny projekt ako tento nedokážete urobiť za tri týždne,“ hovorí. „Preto som sa stále vracal, raz na dva týždne, potom na mesiac a ďalší mesiac... Aby som do tejto kultúry prenikol ešte viac.“ Celkovo osem návštev, naposledy v roku 2019, mu zaistili dôveru kmeňa Penan. „Takáto integrácia,“ vysvetľuje Tomas „vám umožní posunúť sa od romantických záberov v pralese k niečomu skutočnejšiemu a získate možnosť ukázať celkový pohľad na život týchto ľudí.“

V takýchto izolovaných podmienkach bolo jednou z Tomasových obáv aj napájanie. Vyriešil to však vďaka skvelému výkonu fotoaparátu α9, ktorý dokáže vytvoriť tisícky snímok na jedno nabitie. Hoci pôvodne vyrazil na mesačné fotografovanie s taškou s 24 batériami, neskôr zistil, že existuje jednoduchší spôsob. „Raz som sa stretol v džungli s náčelníkom,“ vysvetľuje Tomas, „a ten mal na chrbte batoh so solárnymi panelmi a troma opicami navrchu. Takže som využil solárne napájanie a s jednou solárnou batériou nabitou naplno som dokázal nabiť tri batérie fotoaparátu α9. Fungovalo to naozaj dobre.“

Ďalšími funkciami fotoaparátu, ktoré Tomasovmu projektu naozaj pomohli, sú dobrý výkon pri vysokých hodnotách ISO a tichá uzávierka. „Odkedy som začal pracovať s fotoaparátom α9,“ hovorí, „moja práca sa jednoznačne zlepšila. Výkon pri vysokých hodnotách ISO bol naozaj dôležitý, pretože po západe slnka nebolo takmer žiadne svetlo a noc bola veľmi dlhá. Snímanie pri hodnote 6400 vytvára filmový vzhľad s vysokou citlivosťou, ktorý však neruší záber.“ Tichá uzávierka fotoaparátu mu zase umožnila pracovať bez rušenia adoptívnej rodiny. „Neprekážalo im moje fotografovanie,“ hovorí nám, „keď však nepočujú žiadny zvuk, zabudnú, že ste tam, akoby ste boli muchou na stene. Z môjho pohľadu preto ide o skvelý fotoaparát na reportážnu prácu.“

„Kmeň Penan ma v konečnom dôsledku veľmi inšpiroval. Títo ľudia na nás môžu pôsobiť exoticky, no v skutočnosti sme, čo sa životného prostredia týka, na jednej lodi. Sme prepojení. Myslím si, že nemôžeme len tak odniekiaľ brať a nedať pritom nič na oplátku,“ hovorí Tomas. Aj to ho vlastne priviedlo k tomu, že vytvoril knihu venovanú tomuto projektu. Pre kmeň Penan ju nechal vytlačiť na kamenný papier vyrobený z vápenca, ktorý nepremokne a odolá podmienkam dažďového pralesa. Čo Tomas dodáva na záver? „Dúfam, že som týmto ľuďom dokázal pomôcť,“ hovorí. „Oni nemôžu opustiť prales, ktorý sa snažia chrániť, no ak ich príbeh dostanem do sveta, možno im s tým dokážem pomôcť.“