Historické mesto Istanbul znamená pre každého niečo iné. Je to najväčšie európske mesto a jediné, čo sa rozprestiera na dvoch kontinentoch. Nájdete v ňom kozmopolitný mix kultúr formovaný tisíckami rokov pôsobenia obchodovania, vzdelávania a náboženstva. Pre fotografa Murata Pulata však toto mesto znamená nádej.
„Z Ankary som odišiel do Istanbulu kvôli štúdiu,“ vysvetľuje. „Chcel som získať titul a žiť tu. Vtedy som si myslel, že si tu budem zarábať na živobytie. Bol to môj sen a rovnaký sen, rovnakú nádej, vidím u mnohých ľudí, ktorých stretávam.“
Práve títo druhí ľudia inšpirovali Murata vytvoriť projekt Mesto nádeje. Ten sa síce sústreďuje na život v Istanbule, ale je obrazom života vo všetkých mestách. Ide o sériu portrétov a prirodzených neformálnych záberov, ktoré zachytávajú ľudí očarených a inšpirovaných mestským životom, ktorý im buď pomôže na ceste k úspechu alebo preň klesnú na úplne dno.
Hovorí: „Vždy som chodil do sveta a fotografoval, no to mi už nestačilo. Chcel som sa niečo dozvedieť o životoch ľudí a nasýtiť tak svoju zvedavosť. A tak som začal fotografovať po celom meste: úradníkov, predavačov, ľudí bez domova na opustených miestach či demonštrantov na pochodoch. Projekt Mesto nádeje je mozaikou týchto príbehov.“
„Jedno je isté – nestratiť nádej vo veľkom meste nie je jednoduché. Všetci ľudia, čo sem prichádzajú, sú plní nádeje. Chcú niečo dosiahnuť – chcú byť mocní, bohatí či jednoducho slobodní. Ale mnohí z nich tento boj prehrajú, pretože šance sú naozaj malé. Úspech nie je súčasťou väčšiny príbehov.“
Na zachytávanie záberov pre projekt Mesto nádeje Murat používa predovšetkým fotoaparát α7R III. Keďže naň prešiel z fotoaparátu α7 II, vie hneď povedať, že rozlíšenie a kvalita obrazu sú prevratné.
„Najviac záleží na rozlíšení a dynamickom rozsahu, pričom ten je asi ešte dôležitejší. Celé mesto predstavuje moje štúdio a musím byť pripravený na všetko,“ prezradil. „Keď niečo uvidím a chcem zareagovať, snímku musím zachytiť bez prispôsobovania osvetlenia. Niekedy môže ísť o podsvietenie, inokedy zas o jasnú oblohu, ale s fotoaparátom α7R III je jednoduché zvýrazniť detaily v tieňoch či svetlých častiach. A to isté sa týka aj výkonu citlivosti ISO. Je možné ju v plnej miere prispôsobovať, a tak dokážem objekty hravo zachytiť aj pri slabom svetle.“
Každý snímaný objekt predstavuje v jeho projekte novú kapitolu. Hovorí však, že niekedy je to náročné, pretože jadro príbehu často spočíva v tom, ako ľudia stratili nádej. Niekedy sú jeho objektom účastníci dúhového pochodu za práva LGBT komunity, ktorým zobrali právo demonštrovať, inokedy sú to ľudia bez domova.
„Poznám mnoho ľudí, čo sem prišli. Sú to dobrí ľudia, usilovní pracovníci, ale teraz sú nútení žiť na ulici. Prší, je chladno, ale ja im nedokážem pomôcť. Fotografujem ich, trávim s nimi čas, no ja sa môžem vrátiť k svojmu životu, oni nie. Som iba pozorovateľ a niekedy sa na to pozerá naozaj ťažko.“
Systém automatického zaostrovania fotoaparátu α7R III zmenil spôsob, akým Murat pracuje. A to až tak, že „pred desiatimi rokmi by som tento projekt ani nemohol začať robiť, lebo by mi to vtedajšie fotoaparáty neumožnili.“
Vďaka režimu automatického zaostrovania na oči vie, že „stačí stlačiť tlačidlo a fotoaparát je zaostrený na objekt. A to je naozaj dôležité, pretože počas toho, ako by som na nájdenie očí používal body automatického zaostrovania, potom zaostroval a menil kompozíciu, mohol by som prísť o daný okamih. Je to ďalšia vec, technická vec, na ktorú nemusím myslieť. Viem, že moje zábery budú vždy ostré, a to aj pri snímaní so širokou clonou, vďaka čomu sa môžem sústrediť na kreatívnu stránku.“ Murata prekvapilo aj vyhotovenie a veľkosť fotoaparátu α7R III. Vďaka tomu môže požadované zábery snímať v každom počasí a nemusí sa namáhať s váhou digitálnej zrkadlovky či fotoaparátu stredného formátu. „Keďže fotografujem na ulici, fotoaparát musí zvládnuť dážď či sneh. A tento s tým nemá žiaden problém. Navyše aj jeho veľkosť je priam dokonalá, najmä pri používaní malých objektívov ako FE 35 mm f/2,8 ste na ulici takmer neviditeľní.“
„Ešte som neskončil. Bude to trvať ešte niekoľko rokov, pretože chcem nasnímať viac takých fotografií, ktoré zachytávajú pravých víťazov – ľudí, čo získajú, po čom túžia. Ale tí sa hľadajú ťažko, pretože koľkokrát ani sami nevedia, že víťazmi sú. Mnoho ľudí sa zamotá do zmýšľania, že chcú stále viac a viac, až ich priania nie je možné splniť. Mali by sme zjednodušiť náš spôsob života a uvedomiť si, že úspech nie je to, čo vidíme v televízore alebo časopisoch. Ako spoločnosť sa musíme naučiť, že všetci ľudia sú talentovaní, že sú v niečom zruční a že všetci sme dôležití. To je moja najväčšia nádej.“
