„Keď ľudia hovoria o plazoch, obojživelníkoch, hmyze či pavúkovcoch, často ich nazývajú škaredými. Verím však, že keď ich vidia na záberoch zblízka, dokážu oceniť ich krásu,“ povedal Javier.
Rozprávame sa o Javierových ocenených makrozáberoch divokej prírody a konkrétne o tom, čo ho vedie k výberu snímaných objektov, a teda prečo fotografuje žaby, ropuchy, pavúky a škorpióny. Tvrdí, že za to môže vzdelanie. Respektíve túžba vzdelávať ostatných ľudí.
Všetci si ich asi nezamilujú, ale zmena pohľadu ľudí na tieto živočíchy je dobrým začiatkom. Pomôže to predovšetkým v ich ochrane, čo je téma veľmi blízka Javierovmu srdcu a srdcu každého biológa. Jeho srdcovým projektom je projekt Spoznajte svojich susedov, ktorý ľuďom pomocou sily fotografií predstavuje tie úžasné živočíchy, ktoré v ich okolí žijú.
„Keď niečo nenávidíte, neochraňujete to,“ vysvetľuje, „a práve s nenávisťou bojujeme. Chceme zmeniť zmýšľanie ľudí, aby sa začali viac starať o okolitý svet. Keď uvidia nádherný záber hada alebo pavúka zobrazujúci ich prirodzené správanie, nebudú ich chcieť zabiť, ale ochrániť a správať sa k nim s úctou. Fotografia má silu meniť postoje ľudí.“
Biologické chápanie naučeného správania – postojov, ktoré sme nadobudli počas života – je v tomto prípade mimoriadne dôležité. Okrem toho, že sa to Javier snaží naučiť ostatných, ovplyvnilo to aj jeho život a prácu. „To, ako tieto zvieratá vnímame, ako na ne reagujeme, vychádza skôr z našej výchovy než povahy,“ vysvetľuje. „V dažďových pralesoch bežne vidíte deti, ako sa hrajú s tarantulami či škorpiónmi. Neboja sa ich, ale správajú sa k nim s úctou. Ak však vyrastáte v prostredí, kde vám rodina tvrdí, aby ste sa k nim nepribližovali, „lebo sú nebezpečné“, tak čo iné z vás vyrastie?“
Aké je Javierovo naučené správanie? Už od mala bol fascinovaný živočíchmi vo svojom okolí. Vyrastal na vidieku v Španielsku, a tak bol stále v kontakte s prírodou. Keď mal 14 rokov, rodičia mu darovali malý digitálny fotoaparát, aby mohol svoju záľubu zaznamenávať. Zvyšok, ako hovoria, bol už prirodzený vývoj. Keď mal 18 rokov, začal fotografovať zrkadlovkou s makroobjektívom. Vďaka tomu objavil neskutočné detaily, ktoré ho s jeho objektom záujmu zblížili ešte viac. Na univerzite študoval biológiu a po jej skončení sa fotografovaniu divokej prírody začal venovať na plný úväzok.
Pomáha mu vyštudovaná biológia aj v súčasnom zamestnaní? „Jednoznačne mi pomáha byť trpezlivý,“ smeje sa, „lebo práca biológa je zväčša o čakaní a sledovaní, či sa niečo nebude diať, napríklad nejaká reakcia alebo isté správanie sledovaného objektu, ktoré potom zaznamenáte. Ak ako biológ pracujete v laboratóriu, vaše zistenia zaznamenáte v podobe údajov. Ak ste však zoológ v teréne ako ja, vašimi údajmi sú fotografie. Ako biológovia neustále hľadáte zaujímavé príbehy a objekty skúmania, čo vás často privedie na úžasné miesta, kde môžete objaviť zatiaľ nezdokumentované druhy živočíchov, o ktorých sa môžete niečo naučiť a neskôr sa o svoje zistenia podeliť.“
Javier sa snaží zachytiť správanie snímaných objektov, čo je kľúčovým prvkom jeho fotografií. So svojimi fotografiami je spokojný vtedy, keď správanie skombinuje s čistou krásou – keď zachytí úžasný okamih so skvelou kompozíciou a výborným osvetlením.
„Najlepšie moje zábery sú podľa mňa práve tie, ktoré zachytávajú činnosť či správanie snímaného objektu, no zároveň sa v nich ukrýva aj krása. Snímka musí mať oboje.“
„Problémom je, že pekné snímky vie dnes spraviť už takmer každý. Preto sa tiež snažím zachytiť niečo dôležité. To, že som biológ, mi pomáha, pretože moje skúsenosti mi umožňujú objekt pochopiť a predvídať, čo sa stane. Ako fotografovi mi to pomáha zachytiť rozhodujúci okamih,“ doplnil.
Tým sa dostávame k jeho nedávnemu úspechu v rámci súťaže Wildlife Photographer of the Year 2018 (WPOTY, Fotograf prírody roku), na ktorej vyhral cenu za portfólio. Jednou z najpôsobivejších fotografií daného portfólia je portrét s názvom Matka ochrankyňa, na ktorom je zachytená asi 1 cm dlhá samička tŕňovka, ako ochraňuje svoje mladé na spodnej strane stonky a pomocou ostňa na chrbte odháňa útočníkov. Javier má pocit, že ide o jeho najvďačnejšiu sériu fotografií zachytávajúcu spojenie prírody a krásy, po ktorom tak túži. „Som na ne hrdý, lebo ide o dokonalé spojenie, o jeden okamih života snímaného objektu zobrazený uchvacujúcim spôsobom.“
Je obzvlášť rád, že vyhral práve v kategórii portfólií, lebo teraz má pocit, že môže dokázať aj niečo viac. Vysvetľuje: „Podľa mňa ide o jednu z najdôležitejších kategórií v súťaži, lebo máte priestor vytvoriť príbeh či pracovať s jedným objektom dlhšie. Ľudia, ku ktorým vzhliadam, ako napríklad fotografi pre National Geographic, vyhrali cenu za portfólio, a tak je pre mňa cťou vyhrať ju tiež.“
Čím je objektív dlhší, tým je väčšia šanca, že plachý snímaný objekt neodplašíte. A Javier sa tým riadi pri výbere vhodného skla. Na fotoaparáte α7R III používa objektív FE 50 mm f/2,8 Macro, ako aj FE 90 mm f/2,8 Macro. „Tieto objektívy používam najčastejšie, no výber samozrejme závisí od typu snímaného objektu. Väčší dosah 90 mm objektívu je užitočný, ale keď chcem zachytiť zviera aj s prostredím, použijem objektív FE 28 mm f/2. Objektív FE 100 – 400 mm f/4,5 – 5,6 GM je tiež skvelý, lebo dokáže zaostriť vo vzdialenosti pod meter, čo mi umožňuje fotografovať objekty ako motýle, no používam ho aj na fotografovanie vtáctva, cicavcov a väčších živočíchov.“
Rovnako tak je spokojný s režimom série záberov s rýchlosťou 10 snímok/s a funkciou tichého snímania fotoaparátu α7R III od spoločnosti Sony, ktorá účinne eliminuje zvuk uzávierky. Táto funkcia a režim sú ideálne na fotografovanie plachých zvierat, keďže „spojenie vysokej snímkovej frekvencie a tichého chodu vám umožní zachytiť vytúžený okamih. Okrem toho mi predovšetkým pri fotografovaní makro záberov s malou hĺbkou poľa veľmi pomáha aj elektronický hľadáčik, lebo v ňom môžem použiť stupňovanie zaostrovania, vďaka čomu je snímaný objekt dokonale ostrý. Musím dodať, že sa vôbec nebojím používať ani vysoké ISO, lebo viem, že snímka bude kvalitná.“
Stal sa niekedy obeťou správania, ktoré skúma? Alebo bol príliš blízko pri potenciálne nebezpečnom snímanom objekte? „Je pravda, že mnoho druhov plazov a hmyzu je jedovatých, ale ak sa k nim správate s úctou, nie sú nebezpečné. Útočia iba vtedy, keď sa cítia byť v nebezpečenstve, a to keď sa ich ľudia snažia dotknúť, prípadne si ich vziať na ruky. Nehryzú pre zábavu. A tak si vlastne uvedomíte, že to človek je ten nebezpečný. Keď som v teréne, bojím sa ľudí, nie zvierat,“ priznal.
„Ak chceme chrániť prírodu, najprv musíme poznať a milovať to, o čo môžeme prísť. Fotografia je užitočným nástrojom na to, aby sa ľudia stali vnímavejšími a videli, čo nás obklopuje. Pomocou fotoaparátu sa snažím ukázať zvieratá v ich čistej podstate, z biologického hľadiska a pritom v umeleckej podobe.“
