„Celé sa to začalo požiadavkou klienta, aby fotografia zachytávala všetky ingrediencie hamburgera, nech vidno, aký je poctivý a čerstvý.“
Táto jednoduchá požiadavka vnukla fotografovi Pablovi Gilovi nápad. Ako lepšie ukázať, čo hamburger obsahuje, než všetky jeho zložky oddeliť a nechať ich vznášať sa vo vzduchu?
Na záber prostého hamburgeru to bola odvážna predstava, no v oblasti fotografie jedla je konkurencia taká vysoká, že práve takáto nápaditosť vašu prácu môže odlíšiť od všetkých ostatných.
„Fotografiami sa divákovi zvyčajne snažím niečo rozpovedať. Nie sú len izolovaným výsekom, ale celým príbehom. A za pomoci kompozície a svetla sa snažím vytvoriť obraz, ktorý navodí dojem, že jedlo je v tomto príbehu hlavnou postavou. Nie snímaným objektom, nie rekvizitou, ale hlavným hrdinom.“
Projekt, ktorý sa začal hamburgerom, nedávno priniesol už druhú sériu záberov vyobrazujúcich rôzne nápoje pomocou rovnakej techniky. Výzvou však nebolo iba zachytiť levitujúce jedlo, ale aj tečúcu tekutinu presne na správnom mieste a v správnom uhle. Aj keď mnohí by povedali, že je len dorobená počítačom, v skutočnosti sme ju poctivo odfotili fotoaparátom použitím zdĺhavého a prácneho postupu.
„Samotná tvorba fotografie je plná opakovania. Najprv vytvoríme náčrt toho, ako by mal finálny obraz vyzerať, vrátane toku tekutiny zo zdanlivo sa pohybujúceho pohára. Potom spravíme približne 100 až 150 záberov, na ktorých tento pohár presúvame a snažíme sa napodobniť, v akom by uhle padal. Chceme skopírovať uhly pádu, takže ho opakujeme v uhle čo najpodobnejšom výslednému uhlu. A to robíme toľkokrát, koľko je potrebné, snažíme sa, aby tvar tekutiny pôsobil čo najrealistickejšie, ale predsa len ide o tekutinu, takže je to úplne náhodné. Pohár presúvame a fotíme, až kým pohyb tekutiny a kvapky nevyzerajú presne tak, ako chceme.“
Všetky Pablove snímky sú zachytené fotoaparátom α7R III od spoločnosti Sony. „Pomáha mi mnohými spôsobmi. Keďže často musím urobiť zábery z rozličných uhlov, potrebujem model, ktorý je ľahký, aby som ho mohol držať aj dlhšie. Jeho nakloniteľný displej je tiež skvelý, pretože vďaka nemu môžem jedlo pohodlne fotiť z vysokých uhlov. Čo ma na tomto fotoaparáte zaujalo ako prvé boli úžasné farby a jeho dynamický rozsah. Jedlo vďaka nemu nielenže vyzerá skvelo, no zároveň mi poskytuje dostatok flexibility aj pri úpravách počas postprodukcie.“
Aby Pablo s asistentkou Monicou Sanzovou vytvorili efekt levitácie, objekty zavesia z pripravenej konštrukcie, aby ich dostali na požadované miesto pred pozadím.
„Pozadie je nesmierne dôležité a fotografia bez neho nie je úplná. Vytvára prostredie, do ktorého je zasadená. Napovedá divákovi, či ide o záber moderný alebo o klasický či rustikálny. Všetko rámcuje, a to obrazne aj doslova,“ hovorí Pablo.
Pozadia sú pre Pabla natoľko dôležité, že s asistentkou každé jedno vyrábajú ručne, aby mohol pracovať presne s tým, čo si záber pýta. „Používame drevo, látky, plast či kartón, skrátka všetko, čo potrebujeme na vytvorenie pozadia jednotlivých fotiek.“
Ďalej vysvetľuje, aká je jeho výbava dôležitá: „Objektívy sú dôležité pri fotografovaní jedla, lebo to nemôže vyzerať zdeformovane alebo skreslene. Preto nepoužívam širokouhlé objektívy. Dlhé roky bol mojím favoritom makroobjektív 90 mm f/2,8 od spoločnosti Sony. Nedávno som však prešiel na objektív 100 mm STF f/2,8. Jeho rozostrenie (bokeh) vyzerá tak neuveriteľne, tak prirodzene. Je to môj nový miláčik.“
Aj keď sa záber dá doladiť počas postprodukcie, zachytiť ho pri správnom svetle je kľúčové. Ako to pri fotografovaní jedla často býva, aj svetlo v sérii levitujúcich objektov je pomerne jednoduché. Na dosiahnutie prirodzeného mäkkého svetla bol použitý veľký softbox, no a reflektor umiestnený oproti pomohol zjemniť niektoré tiene.
Spojením svetla, dramatickosti, pozadia a farieb vznikla séria snímok, ktoré sú doslova na zahryznutie, alebo teda v tomto prípade na vypitie.
„Fotografie nikdy neklamú, moje možno áno.“
